MORANA

15. kapitola

Moryn
Včerajšok bol na hovno. Vôbec som nezistila to čo som chcela. Bola som navštíviť otcového starého priateľa, ktorý bol lekár, čiže som neklamala Chrisovi, kam idem. Na nešťastie si nepamätal, čo sa stalo. Nespomenul si ani len na to, či sa s niekým môj otec v minulosti hádal, mal nejaké problémy alebo nejakých nepriateľov. Teda na moment som videla na jeho tvári, že niečo skrýva. Aj keby som chcela, nedostala by som to z neho. Potrebovala som zistiť aspoň niečo od čoho by som sa odrazila a vypátrala dôvod, prečo moji rodičia zomreli. Aj keď som si to nechcela priznať, chcela som aby to nespravil Chrisov otec. Z myšlienok ma vytrhla Kori, práve rozrazila dvere na mojej izby.
"Ty nemáš šaty na ples! Ideme nakupovať!" zvolala a už ma ťahala za ruku.
"Niečo sa tu nájde a keď nie doma niečo určite mám," povedala som a vytrhla si ruku z jej zovretia.
"Každopádne, idem tam aj ja a ja šaty nemám. Pôjdeš prosím so mnou?" prosila ma. Nenávidela som chodiť nakupovať, všetko som si väčšinou objednávala z internetu. Ale keď som videla Kori, ako na mňa pozerá s tými veľkými čiernými kukadlami, nedokázala som jej povedať nie.
"Dobre, poďme," povedala som jej a hodila si ruku okolo jej ramien.
"Teším sa! Mám Chrisovú kreditku, takže určite nezostaneme pri jedných šatách!" pišťala mi do ucha. Fascinovala ma jej osobnosť. V určitých momentoch sa správala ako malé dieťa. Vždy bola plná energie a bolo vidieť na nej ako si užíva život.
"Už dlho som nebola na plese," uvažovala na hlas Kori, keď som štartovala Chrisové auto. Aj to Kori "ukradla" bez opýtania.
"Musím nájsť šaty, ktoré vyrazia ľudom dych," pokračovala. Čo sa týkalo mňa, vôbec som tam nechcela ísť. Nechcela som hrať divadlo pred ľudmi, stále sa mi tento nápad nepáčil, ale snažila som sa nechať viesť okamihom.

Prisahám, že to dievčisko si kúpilo v každom obchode aspoň troje šaty. Tvrdila, že si nedokáže vybrať jedny a že šaty na ples sa vždy hodia. Donútila ma kúpiť si jedny, boli jednoduché čierne, obtiahnuté s rozparkom na nohe. Výstrih na chrbte končil kúsok nad mojím zadkom a mali špagetové ramienka. Kori sa môj výber nepáčil, hovorila mi, že sú až moc nudné, ale ja si myslím, že v jednoduchosti je krása.

Keď sme prišli domov, Chris stál na chodbe s prekríženými rukami.
"Kde ste boli?" opýtal sa nepríjemne. Nestihli sme ani odpovedať, lebo ochrankári práve vošli dnu s taškami.
"Tu mám svoju odpoveď. Kori, nabudúce sa aspoň spýtaj, pred tým, než si zobereš kreditku." už nevyzeral až taký nahnevaný. Chcela som prejsť okolo neho, ale zastavil ma.
"Moryn, musíme sa porozprávať," pošepkal mi do ucha a ja som len prikývla a nasledovala ho. Prišli sme do jeho pracovni.
"Deje sa niečo?" opýtala som sa keď si frustrovane sadol do kresla.
"Ani nie, len som ťa chcel o niečo poprosiť. Viem, že budem žiadať veľa, ale keď si s Kori sama, keď som neni na blízku, prosím daj na ňu pozor. Ona je jediné, čo mi ostalo. Nechcem prísť aj o ňu." hovoril to smutne. Vedela som, že sa o sestru bojí. Nikdy by som nedovolila, aby sa jej niečo stalo. Aj keď som ju nepoznala dlho, cítila som potrebuju ju chrániť. Neviem čím to bolo.
"O to ma ani nemusíš žiadať Chris, nedovolila by som, aby sa jej niečo stalo. Nikdy," pohľadila som ho po líci a otočila mu hlavu, aby sa na mňa pozrel. Potrebovala som aby mi v tomto veril, pretože som to myslela vážne.
"Ďakujem," zašepkal a to čo spravil potom ma prekvapilo. Stiahol ma do objatia. Tento chlap ma prekvapoval, každým dňom viac a viac. Cítila som, že ho niečo trápi, ale nepýtala som sa ho na to. Nie som práve tá osoba, ktorej by sa mal zdôveriť. Jednoducho som ho hladila po chrbte, pretože to potreboval teraz asi najviac. Vyrušilo nás až klopanie na dvere, pozrela som sa na Chrisa, vyzeral, že ho to nahnevalo. Len som sa z neho postavila a prešla k dverám, aby som odišla. No pred tým, ako som otvorila, ešte prehovoril.
"Ďakujem," a usmial sa na mňa. Ja som len prikývla a otvorila. Stál tam Mikey. Ach, ako ja tohto muža nenávidim. Bodaj by bol on na mojom zozname. Zase sa pozrel na mňa so svojím typickým pohľadom a drgol do mňa ramenom. Zdá sa, že túto činnosť si obľúbil. Toto bolo naposledy, čo som to odignorovala, nabudúce už mu odrežem ruku. Rozhodla som sa, že sa na neho spýtam Kori, niečo sa mi na ňom nezdalo.

Zaklopala som Kori na dvere. Otvorila a hodila sa mi tiež okolo krku. Jej telo sa chvelo, plakala. Ťahala ma dovnútra a ja som zabuchla dvere.
"Čo sa deje?" chytila som jej tvár do dlaní. Toto sa mi už nezdalo, aby obidvaja súrodenci mali pochmúrnu náladu.
"Dnes je výročie." odpovedala mi ako keby som mala vedieť aké. No asi pochopila podľa môjho výrazu, že neviem o čom hovorí, tak pokračovala.
"Prešli 4 roky, čo zomrel náš tatino," povedala a znova sa rozplakala. Potiahla som ju do postele a ľahla som si k nej. Držala som ju v objatí a hladila. Nevedela som jej pomôcť inak, ja som svoj smútok, premenila na hnev. 4 roky? Ako je možné, že o tom Carlos nevedel? Myslela som si, že sa to stalo len nedávno. Keby som to dozvedela skorej, že je mŕtvy, už som mohla dávno skončiť s týmto. Mohla som mať normálny život. Ale kde som teraz? Chcem potrestať syna, ktorý nemohol za chyby a činy svojho otca. A taktiež, by som potrestala dcéru, ktorá je v tom najviac nevinná. Rozhodla som sa.

Odchádzala som z Korininej izby až neskoro v noci, keď od plaču zaspala. Bola som zničená aj ja. Potrebovala som všetku tú zlú energiu, ktorú som čerpala z dvoch ľudí dostať von. Rozhodla som sa, že pojdem do telocvične. Išla som však najprv do mojej izby, aby som sa mohla prezliecť. Na posteli ma čakalo prekvapenie, bola tam krabička. Otvorila som ju a boli tam nádherné strieborné naušnice. Bol tam aj papierik s odkazom.

Ďakujem za všetko,

Chris.

Dobre, ale toto už bolo moc. Nemohla som prijať tento darček. Ráno mu ich vrátim, keď ich nebude chceť prijať, Kori si ich určite zoberie. Obliekla som si športovú podprsenku a legíny. Telocvična sa nachádzala v suteréne. Vošla som a zapla svetlo. Boli tu boxovacie vrecia, terče a samé iné náradia. Zobrala som si bandáž, sadla na lavičku a začala si ju obmotávať okolo ruky. To isté som zopakovala aj na druhej. A začala som boxovať. Každým jedným úderom som cítila ako zo mňa hnev opáda, ako zo mňa opadá smútok, všetky zlé myšlienky sa vytratili a na konci som mala prázdnu hlavu. Započula som za sebou kroky.
"Nejako ti to vreco ublížilo?" opýtal sa ma Chris s chrapľavým hlasom. Asi sa práve zobudil.
"Nie," odpovedala som mu a pokračovala.
"Je to u teba normálne v strede noci, takto mlátiť do vreca? Dosť sa to tu ozýva," prestala som boxovať a otočila sa k nemu. Mal na sebe len kratase.
"Zobudila som ťa?" uškrnula som sa na neho.
"Tak trochu," povedal a poškriabal sa na krku.
"Dobre. Potrebujem partnera," povedala som s úškrom a hodila som po ňom bandáže.
"Si sa zbláznila? Môžem ti ublížiť," povedal mi so zarazeným výrazom.
"Asi si zabudol kto som," povedala som a prekrížila si ruky na prsiach. Očividne si spomenul na náš súboj v starom sklade. Vedel, že nemá proti mne šancu.
"Aj tak obaja vieme, kto vyhrá," povedala som.
"Nebol by som si tým taký istý," povedal teraz on s úškrnom. A už si obväzoval ruky bandážou.
"Fajn, nešetri ma," povedala som a postavila som sa pred neho.
"Ale nie som v najlepšej forme, teraz som sa zobudil," snažil sa vyhovoriť, aby to nebolo až také trápne, keď ho porazí žena.
"Nebude to trvať dlho a môžeš ísť znova spinkať," povedala som s úsmevom. Chris sa na mňa zahnal, neuhla som sa a nechala ho nech mi vrazí. Viem, bude to znieť šialene, ale potrebovala som cítiť fyzickú bolesť.
"Ježiši, prepáč," podišiel ku mne a chcel sa ma dotknúť. Chytila som mu ruku a prehodila ho na zem. Na zemi som mu nohy odmotala okolo krku a škrtila ho. Čakala som kým 3 krát buchne o zem, na znak, že sa vzdáva. A tak sa aj stalo. Pustila som ho a ostala ležať na zemi. Chris sa na mňa pozrel z hora a podával mi ruku.
"Druhé kolo?" opýtal sa ma keď ma postavil.
"Jasné, len sa napijem," prešla som k lavičke pri stene a napila sa. Keď som sa otočila Chris stál nebezpečne blízko vedľa mňa. V očiach mal túžbu a ja som presne vedela čo chce spraviť. Pobozkal ma. Celým telom mi prešli zimomriavky. Chytila som ho za ramená a ešte viac sa k nemu pritlačila. Chcela som mu byť čo najbližšie, cítiť jeho nahé telo na tom mojom. Keď prešiel bozkami na môj krk, vzdychla som. A uvedomila si čo sa to zasa deje. Nemôžeme.
"Chris, prestaň." odtlačila som ho od seba.
"Prečo? Páči sa ti to. Vidím to na tebe," povedal so zamračeným výrazom a chcel sa mi zasa vrhnúť na pery, ale zastavila som ho.
"Je jedno, ako moc by som chcela ťa bozkávať, ale nemôžem," povedala a odišla som. Nechala som ho stáť samého.