5. kapitola

215 14 0
                                    

Moryn
"Neverím, že ma nechal ísť samú vyberať halu, ani mi nepovedal, aké ma požiadavky od priestoru," sťažujem sa Cami, keď vychádzame z druhej haly, ktorú sme boli pozrieť.
"Nehraj to na mňa, že toto ťa sere. Chcela si ho zabiť už dnes a to je správny dôvod tvojích nervov," smiala sa na mne.
"Mne to nepríde vtipné, reálne si zo mňa spravil poskoka," odpovedala som jej pri tom, ako sme nastupovali do auta.
"Ešte máme dve haly na zozname, potom musím ísť do práce a naozaj nechcem prísť s prázdnymi rukami," hovorím pri tom ako zadávam ďalšiu adresu do GPS.
"Keby som ťa nepoznala, aj by som povedala, že naozaj chceš spraviť dojem na pána "dôležitého", pozrela na mňa so zdvihnutým obočím.
"Nejde o pána "dôležitého", chcem uspieť, aby som sa bližšie dostala k jeho otcovi, ktorý sa zatiaľ neukázal v práci, budem sa na to dnes musieť opýtať," odpovedala som jej a naštartovala auto. Chcem spraviť dojem? Možno áno, chcem mu ukázať, že som neni len jeho poskok.
"Už si vymyslela plán?" opýtala sa ma so zaujímom Cami.
"Áno, už to mám premyslené, ale nič ti k tomu viac nepoviem," odpovedala som jej a vyplazila jej jazyk. Nie, že by som jej neverila, ale musím byť opatrná s tým, čo komu poviem. Viem, že by ma Cami nikdy nezradila, ale táto misia je veľmi dôležitá.
"Dobre, ako povieš, ale dúfam, že ten plán zahrňuje aj mňa. Už dlho som nebola na akcii," usmiala sa na mňa. To neni zlý nápad. Sme celkom dobrý tím.

Prišli sme na posledné potenciálne miesto, kde by sa mal uskutočniť ples. Bol to nejaký kaštieľ a z vonka sa mi naozaj páčil. Vošli sme cez kovovú bránu, po dlhej ceste až k budove. Budova bola staršieho štýlu, niečo ako renesancia. Moc sa v architektúre nevyznám, ale bola to nádhera. Keď sme vošli dnu, obrovská hala mi vyrazila dych. Zo stropu vysel krásny krištáľový luster. Po oboch stranách bolo schodisko, ktoré viedlo k izbám. Myslím si, že sme našli to správne miesto. Pozrela som sa na Cami, ktorá pozerala na miestnosť s otvorenými ústami. Rozhodla som sa, že napíšem SMS Chrisovi.
M: našla som halu, vybavím papiere na prenájom a vrátim sa do práce. pošlem vám adresu, Moryn.
Správu som odoslala a čakala, kým odpíše. Zatiaľ som sa šla pozrieť do jednej z izieb. Pravdepodobne tu ostanem cez noc po plese. Kaštieľ prenajímame celý, aj s personálom aj s izbami. Zapípal mi telefón.
Ch: Som na ceste, Chris.
Prosím? Na ceste? Musím ísť za Cami a povedať jej, že môže už odísť, že mám iný odvoz.
"Cami, pán dôležitý je na ceste sem, môžeš ísť, odvoz mám. A ďakujem, že si so mnou strávila deň," usmiala som sa a objala ju.
"Cez víkend môžeme zájsť do baru, potrebuješ sa odreagovať," usmiala sa na mňa a len som prikývla hlavou a odišla. O pár minút sa vo dverách zjavil Chris a mračil sa. Asi sa mu to tu nepáči.
"Dobrý deň, pán Chris," usmiala som sa na neho a tvár sa mu povolila.
"Odchádzalo odtiaľ to auto, kto to bol?" Spýtal sa ma rázne.
"Moja kamarátka, vy ste so mnou nechceli ísť, tak som si pozvala ju," odpovedala som a celkom ma zarazila takáto reakcia.
"Dobre," odpovedal stručne a usmial sa, ako by si uvedomil, že robí scénu z ničoho. Prešli sme celý kaštieľ, rozprávala som mu, ako si predstavujem, že to tu bude vyzdobené.
"Téma plesu je aká?" spýtal sa ma kým si prezeral katalóg, ktorý som mu dala.
"Rozmýšlala som nad maškarným plesom. Tu na tejto strane," prišla som k nemu bližšie a ukázala mu dekoráciu, "podľa mňa, tieto kvety by boli pekné na zábradlí schodiska." Dokončila som vetu a pozerala s ním do katalógu.
"Maškarný ples? To by mohlo byť zaujímavé, páči sa mi to a taktiež táto budova. Asi ju kúpim," Odpovedal zamyslene a ja som na neho vyvalila oči. Samozrejme určite má na to aby ju kúpil, len som nečakala, že sa mu to bude až tak páči.
"Moryn, prekvapili ste ma a potešili zároveň, len zoznám hostí Vám chýba," povedal a listoval v katalógu. Vytiahla som z tašky dve obálky.
"Nech sa páči, je v tej obálke a v druhej sú pozvánky," usmiala som sa na neho a podala mu ich.
"Som s vašou prácou spokojný. Ste naozaj veľmi šikovná," usmial sa na mňa aj on a šli sme za správcom, podpísať potrebné papiere.

Vyšli sme pred budovu, kráčali sme vedľa seba a bola som celkom nesvoja. Ten pán sa nás spýtaľ, či plánujeme svadbu. Eww. Keby len tak on vedel.
"Potrebujem odvoz, prišli sme na jednom aute a Cami už odišla," pozrel na mňa so zdvihnutý obočím. Aha, jasné, zabudla som, že sa rozprávam so šéfom, "takže prosím?" dodala som.
"Áno, rád vás zveziem do práce, ešte si aj tak musíme prejsť ten zoznam," odpovedal a odomkol auto.
"Som aj ja pozvaná na ples?" spýtala som sa ho, pretože som vlastne ani nevedela.
"Áno, pracujete v mojej firme, takže je to samozrejmosť," prišli sme k autu a ako právy džentlmen mi otvoril dvere. Nastúpila som a čakala kým si sadne aj on.
"Vašu firmu? Nepatrí nahodou vášmu otcovi?" spýtala som sa otázku, ktorú som mu chcela položiť už na pohovore, keď stále rozprával o "jeho" firme.
"Hm," to bola jeho odpoveď. Vážne mi odpovedal, len hmknutím? Pre mňa je to naozaj dôležitá informácia.
"Po ceste sa zastavíme na obed, súhlasite?" vychádzali sme práve z brány.
"Hm," odpovedala som mu rovnako ako aj on pred pár sekundami. Zasmial sa. Väčšina cesty prebehla v tichu. Nakoniec sme sa ani nezastavili na obed, pretože mu niekto volal, že ma byť čo najskôr naspäť vo firme.
"Kedy spoznám pána Franka Pierreho osobne? Je to veľmi slávny muž," hovorím mu.
"Neviem," odpovedal stroho.
"Príde aspoň na ples?" vyzvedala som. Kým parkoval.
"Neni si ty nejaká zvedavá?!" zvýšil na mňa hlas a pokračoval, " do toho ťa kurva nič nie je, čo je s mojím otcom a či príde alebo nie. tak sa nestaraj do vecí, do ktorých ťa je veľké hovno. Kto vlastne si? Jaj viem, nikto" teraz už po mne kričal. Nasral ma.
"Za prvé, neviem o tom, že by sme si potykali. Za druhé, ja som s tebou husy nepásla, aby si sa takto ku mne správal a bez dôvodne na mňa kričal, naozaj sa snažím byť tolerantná voči tebe, aj to ako sa ku mne správaš hnusne a využívaš ma ako osobného poskoka. A taktiež som žena, ktorá si vyprosí takéto správanie, voči svojej osobe. Áno v jednom máš pravdu, je to tvoja rodina, tvoje osobné veci, ale keď som sa hlásila na pohovor bolo to do firmy tvojho otca a nie do tvojej," skončila som svoj monológ, ktorý som narozdiel od neho povedala s kľudom a vystúpila z auta, kričal na mňa nech stojím, ale nepočúvala som ho. Bola som na neho naozaj nasratá. Takto by sa nemal nikto správať.

Sedela som vo svojej kancelárií a vybavovala potrebné objednávky dekorácií. Zazvonil mi telefón, bol to Chris, že mám prísť do jeho kancelárií. Výhodí ma.
Zaklopala som na dvere jeho pracovni a otvorila. Sedel v obrovskom kresle a niečo si písal do notesu. Sadla som si oproti a mračila sa na neho.
"Moryn, chcel by som sa vám ospravedlniť, správal som sa neprofesionálne a všetok svoj hnev som si vybil na vás," aha takže sme naspäť pri vykaní.
"V poriadku," odpovedala som stručne.
"Na dôkaz, že si vás vážim a som spokojný s vašou prácou, som objednal slúbený obed, idem ho zobrať," usmial sa na mňa a odišiel. Toto je moja šanca. Z vačku som vytiahľa odpočúvacie zariadenie a prilepila ho o stôl zo spodu. O pár minút sa vrátil aj s jedlom. Pred tým ako sme začali jesť sa na mňa pozrel so smutnou tvárou.
"Čo sa týka môjho otca, tak nie, nestretnete sa s ním. On už je na druhej strane," povedal so slzami v očiach. Stŕpla som. Prosím? Je mŕtvy? Ako? Prečo o tom nevedel Carlos? A čo teraz?

MORANADonde viven las historias. Descúbrelo ahora