MORANA

31. kapitola

Chris
Ráno som sa zobudil v prázdnej posteli. Neznášal som sa budiť sám, ale očividne Moryn nemala v pláne zobúdzať sa so mnou.
"Dobré ránko," otočil som sa za hlasom, Moryn práve vyšla z kúpelne, oblečená v pracovnom kostýme.
"Viac sa mi páčiš v koži, alebo nahá," odsekol som a otočil som sa naspäť na brucho.
"Niekto tu je hneď z rána mrzutý," zasmiala sa a sadla si vedľa mňa.
"Nepáči sa mi, že sa nikdy nezobudím vedľa teba," zamrmlal som do vankúša, načo sa Moryn len zasmiala a pohladila ma po tvári.
"Vstávaj, o pol hodinu musíme odchádzať, kávu?" hovorila zatial čo vstávala z postele, ale to som jej nedovolil a stiahol ju k sebe.
"Ešte chvíľku, chcem sa zobudiť vedla teba," povedal som jej do krku. Na čo len vzdychla a otočila sa ku mne. Oči som mal zatvorené zatiaľ čo mi tvár obsypávala bozkami.
"Vstávaj drahý," bozk.
"Prídeme neskoro," bozk, ignoroval som ju.
"Chris," bozk.
"Chris!" facka.
"Au! To bolo za čo?" Otvoril som oči dokorán. Moryn sa smiala.
"Konečne si hore, dúfam že vstávanie vedľa mňa je presne také ako si si predstavoval," uškrnula sa a dala mi letmý bozk na pery.
"Idem dole, dáš si tú kávu?" spýtala sa s úsmevom.
"Hm, áno," odpovedal som a sadol som si.

"Spravila som ti raňajky, máš ich na stole," ako som zišiel dole tak prešla okolo mňa Moryn a vtisla mi pusu na líce.
"Kam ideš?" spýtal som sa keď sa pobrala hore schodmi.
"Musím ísť do pracovne, hneď som naspäť." len som prikývol.
"Čau," pozdravil ma David.
"Kde je zvyšok?" spýtal som sa pri tom ako som si sadal za stôl.
"Domic s Diegom už išli do firmy, ja idem s vami," odpovedal mi.
"Fajn." odpovedal som stroho a rychlo zjedol tousty čo mi pripravila Moryn.
"Nejako sa pozabudla, nezdá sa ti?" opýtal sa David. Mal pravdu, bola hore celkom dlho tak som sa rozhodol ju ísť skontrolovať. Vyšiel som po schodoch a videl som dvere do jej pracovne zatvorené, nechcel som narúšať jej súkromie tak som zaklopal. Nič.
"Moryn! To som ja Chris," znovu som zaklopal ale zasa nič.
"Idem do vnútra," povedal som a stlačil klúčku. Predomnou sa objavila tmavá miestnosť, kde sa v strede nachádzal písaci stôl s veľkým kreslom na ktorom sedela ona. Mala v ušiach slúchadla a zamračene sa dívala do notebooku. Všimol som si, že miestnosť bola rozdelená na dve časti, ale do tej druhej som nevidel.
"Chris," ohlásila ma keď ma zbadala.
"Prišiel som ťa skontrolovať, si tu nejako moc dlho. Čo to tam máš?" spýtal som sa a prešiel k nej, ale zatvorila notebook hneď, ako som sa priblížil.
"Nič dôležité, podstatnejšie je, čo tu robíš keď som ti jasne povedala, že sem nesmieš," povedala so zamračenou tvárou. Pravdou je, že som sa o ňu bál, Mikey je stále niekde vonku a mohlo sa jej čokoľvek znova stať a to už nedovolím. Začínal som byť paranoidný.
"Prepáč, chcel som ťa ísť len ohlásiť, že odchádzame." Povedal som s úsmevom a natiahol k nej ruku. S prekvapením moju ruku prijala bez komentárov.

Cítil som sa divne, keď som prišiel do mojej firmy. Mám pocit, že už tu nemôžem nikomu veriť keď ma zradil najbližší kamarát. Stále som sa obzeral a sledoval mojich zamestnancov a používal falošný úsmev. Moryn sa neobťažovala ani s tým, nemal som jej to za zlé. Odomykal som dvere do mojej kancelárií, keď v tom Moryn zazvonil telefón.
"Toto musím dvihnúť, hneď som u teba," prikývol som a sledoval už len jej chrbát ako odchádza. Bola dnes prekvapivo tichá, čo mi prišlo veľmi podozrivé. Sadol som si za svoj počítač a začal riešiť nové bývanie. Nemôžeme bývať u Moryn donekonečna, keď sa vráti Kori s Lanou, nebude pre nich miesto. Toto je priorita teraz číslo jedna, nájsť bezpečné bývanie pre nás všetkých. Budem museť poslať Dominica nájsť Mikey-ho. Z myšlienok ma vytrhlo zaklopanie, myslel som si že to je Moryn, ale mýlil som sa.
"Dobrý deň, pán Pierre, dlho ste sa neukázali v práci," usmievala sa na mňa Leyla a zavrela za sebou dvere.
"Potrebujete niečo? Mám toho na práci veľa," odpovedal som chladno. Premeral som si ju pohľadom a rozmýšlal nad tým ako som s ňou mohol spávať. Neni jediná vec na nej, ktorá by sa mi páčila.
"No chcela som sa vás na niečo spýtať," začala.
"Tak sa pýtajte nemám celý deň," odpovedal som zase drsne.
"Takto ste sa ku mne nesprávali," povedala dotknuto.
"Chceli ste sa na niečo opýtať," zapol som počítač.
"Vy ma už nechcete?" spýtala sa ma so slzami v očiach. Na čo som sa musel len zasmiať, ani som jej nestihol odpovedať a už bola pri mne.
"Ide o tú tvoju akože snúbenicu?! Príde sem a zoberie mi všetko na čom som tak dlho pracovala?! My máme byť spolu. Povedz mi, že ku mne cítiš to čo ja k tebe, ja to viem," lepila sa na mňa a snažila sa ma pobozkať, so všetkých síl som sa snažil ju zo seba dostať čo najjemnejším spôsobom. Naozaj som nechápal čo sa to tu deje, takto sa Leyla nikdy nesprávala, medzi nami to bolo vždy len o sexe. Prišlo mi z nej zle, aká bola doterná. Počul som otváranie dverí a v nich uvidel stáť ju.
"Čo sa to tu deje?!" spýtala sa s hnevom v očiach.

Prekvapenie?