MORANA

10. kapitola

Chris
Stál som pri vysokom stole, rozmýšlal som nad jej rečami. Mohla to byť pravda, že by mi otec zaobstaral strážkyňu? Pravdupovediac áno, mohla. Vždy sa bál, že o mňa príde, bol som jeho jediným synom, nástupcom. Neveril som jej, ale na 100%. Nejako zistím pravdu. Prezeral som si miestnosť, pár ľudí už odišlo. Zbadal som Moranu ako schádza po schodoch. Mala oblečenú kožennú bundu a vlasy, ktoré mala pred chvíľou upravené, boli v strapatom drdole. Ako zišla schody, všimol som si, že mala obuté tenisky. Išla smerom k baru a čo ma prekvapilo bolo to, že si zobrala celú flašu alkoholu a pobrala sa na odchod. Hneď som sa vybral za ňou, nechápal som čo má toto celé znamenať. Stál som za ňou a chytil ju za lakeť a otočil k sebe. Zjavne to nečakala, neudržala rovnováhu a narazila do mojej hrude. Hneď sa odtiahla a prevrátila očami.
"Kam si sa vybrala, Morana? A kam bereš toto?" ukázal som na flašu.
"Domov. A toto si berem so sebou. A taktiež zajtra si berem voľno." povedala ostro a snažila vytrhnút ruku z môjho zovretia.
"Ale nehovor," uškrnul som sa.
"A ďalšia vec, neželám si, aby si ma volal celým menom na verejnosti. A áno hovorím, musím zohnať niekoho, kto sa mi postará o byt, kým budem bývať u teba. A nemysli si, že tam budem navždy. Nájdem spôsob, ako sa od teba odpútať." hovorila to chladne, až tak, že mi prešiel mráz po chrbte.
"Čo ak sa ti to nepodarí?" zvedavo som sa opýtal.
"Tak to radšej umrem," povedala ostro, rázne ale hlavne úprimne. Zostal som v šoku a to využila na to aby sa mi vytrhla. Rozbehla sa von. Neváhal som ani sekundu a hneď som šiel za ňou. Zasa som ju chytil pri východe. Otočila sa a pozerala sa na mňa s čistou nenávisťou v očiach. Prezeral som si jej tvár, bohužiaľ na jej bezchybnej pleti sa tvorila výrazna modrina. Peru mala rozťatu. Nedalo mi to a musel som sa jej spýtať otázku, ktorá ma už dlhšie trápila.
"Prečo ma nenávidiš?" hneď ako som to vyslovil, jej telo stuhlo.
"To sa nikdy nedozvieš." povedala s úsmevom. Zostal som ticho, naozaj som jej nevedel dať odpoveď.
"Ak dovolíš, rada by som sa vrátila domov. Bol to naozaj dlhý deň a zajtra ma čaká ešte dlhší. Takže ak by si bol taký zlatý a pustil moju ruku, bola by som veľmi šťastná." povedala neutrálnym tónom. Pustil som ju. Otočila sa a išla k svojmu autu. Išiel som s ňou. Stál som vedľa jej auta a sledoval ju ako nastupuje a zatvára dvere. Stiahla okienko.
"Pošli mi adresu do sms. A možno aj teda prídem, alebo ujdem do inej krajiny. Ešte si to rozmyslím." povedala s úsmevom. Začala ma už pekne srať. Prešiel som na druhú stranu auta, otvoril dvere a nastúpil. Šokovane na mňa pozerala. Naklonil som sa k nej a surovo som ju chytil pod krk a hlavu som priložil k jej uchu.
"Princezná, ak si myslíš, že toto je hra, tak si na veľkom omyle. Už ma vytáčas s tým tvojím správanim ku mne. Vyzerá to tak, že ťa budem musieť naučiť, ako sa máš ku mne správať. S úctou. Ak zajtra neprídeš, tak mi môžeš veriť, že zabijem všetkých tvojich známych. A nakoniec aj teba. Mala by si si uvedomiť, že kto je tu šéf," dohovoril som a uvedomil som si, že moje zovretie ruky okolo jej krku, bolo silnejšie než som chcel. Keď som v tom zrazu zacítil čepel noža na krku. Moryn držala nôž, ale ruky sa jej triasli. Pozrel som sa do jej tváre a videl som v jej očiach strach. Pustil som jej krk, ale stalé som sa nepohol z miesta. Sledoval som ako sa konečne nadýchla a ruka s nožom pri mojom krku sa prestala triast a pritlačila, teraz sa ona naklonila k môjmu uchu a pošepkala.
"Ty nie si môj šéf. Neplním tvoje rozkazy. Ak v momente nevystúpiš, tak mi ver toto ty, že z auta celý nevýjdeš." veril som jej. Vidím na nej, že práve by bola schopná odrezať mi minimálne všetky prsty. Zdvihol som ruky do vzduchu na dôkaz, že sa zvdávam. Odložila nôž zasa do podväzku a chytila si krk. Bolo mi lúto, že som jej ublížil a to je to čo sa mi najviac nepáčilo. Že som mal nejaké výčitky. Pobral som sa na odchod ale pred tým som povedal.
"Vidíme sa zajtra, Morana," pohral som sa s jej menom na jazyku. Bolo to krásne meno, škoda, že s takým krutým významom. Pozrel som sa posledný krát na ženu sediacu v aute. Venovala svoj pohľad na vozovku. Je pravda, keby som si mal predstaviť bohyňu smrti, vyzerala by presne ako ona. Zavrel som dvere na aute a v momente naštartovala a odišla. Vrátil som sa na ples, ale nezdržal som sa tam už dlho.

-

Ráno som sa zobudil neskoro. Nemohol som celú noc spať. Stále som premýšlal nad tým, ako som jej ublížil. Mama ma vychovala inak. 'Nikdy neublíž žene. Ženám sa vždy ukazuje rešpekt. Iba chudák by udrel ženu. Tak si to zapamätaj, synček.'  Spomienky na mamine slová ma zaboleli. Došlaka! Veď ja som ju aj postrelil. Budem museť vymyslieť niečo, aby som sa jej ospravedlňil. Som lepšie vychovaný ako toto. Ahh. To všetko Mikey, dával mi do hlavy hlúpe nápady a názory. Zobral som telefón a napísal Moryn adresu. Nemyslím si, že príde. Hlavne nie po tom mojom včerajšom divadle. Potom to bude už problém. Vstal som a išiel som povedať personálu, nech prichystajul jednu izbu. Nech je pripravená, keď príde. Ak príde. Prešiel som do kuchyne a nalial si pomarančový džús. Začul som krik z chodby.
"Pustite ma! On vám nič nepovedal? To je neuveriteľné! Zabijem vás!" počul som ženský hlas, bola to Moryn.
"Pustite ju!" zakričal som ochranke z kuchyne.
"Toto je úžasný prístup! Budem sa tu určite cítiť ako doma! A vyberte mi veci z auta!" stále sa rozkrikovala Moryn. Keď prišla za mnou do kuchyne ostal som ako zamrznutý. Mala oblečené tepláky, crop-top a čiernu mikinu. Ale čo ma zarazilo najviac, bola modrina na krku, na líci a na bruchu. Som si istý, že do brucha sme ju neuderili. Pozrel som sa znova na jej tvár a všimol som si, že má peru opuchnutú a rozťatú na dvoch miestach. Musela sa včera ešte s niekým pobiť.
"Vitaj doma," povedal som a usmial sa na ňu. Ona ma len prebodla s pohľadom a odpila si z ľadovej kávy, ktorú držala v ruke.
"Hh, že doma." zasmiala sa a prešla bližšie ku mne.
"Čo sa stalo po tom ako si odišla z plesu?" opýtal som sa jej a ukázal na rozťatú peru a modrinu na bruchu. 
"To ťa nemusí zaujímať," povedala so sileným úsmevom.
"Kde mám izbu?" opýtala sa.
"Gréta ti ju ukáže." Gréta bola moja služobná, starala sa o jedlo a poriadok.
"Dobre," prešla okolo mňa a narazila do môjho pleca so svojím.
"Kto ťa udrel?" otočil som sa a spýtal sa jej.
"Nebudem sa ti spovedať," povedala a odišla do svojej izby.