Red Ashes |Ashton Irwin| SK ✔

|20. kapitola - Demons I try to defend|

pohľad Ashtona

používateľ red.dead.un reagoval na váš príbeh:

Reidunn: takže ani ten bozk pre teba nič neznamenal?

Ashton: Jasne, že znamenal.

Reidunn: tak potom prečo si povedal, že to držanie za ruky neznamenalo nič? vedel si, ako mi bolo a ty sám si ma za tú ruku schmatol

Ashton: Pretože nechcem, aby nás ostatní riešili. Nechcem, aby robili veľké haló okolo toho, keď chytím niekoho za ruku.

Ashton: Nechcem, aby sa ma pýtali na otázky, na ktoré nedokážem odpovedať. Ale nemení to nič na tom, že som k tebe niečo začal cítiť, Red. Ale nikdy by som ťa do ničoho nechcel tlačiť len preto, že by sa o tom začalo rozprávať na internete.

Ashton: Znamenáš pre mňa veľmi veľa. Môžme sa o tom porozprávať osobne?

Reidunn: nie, prepáč. musím si to všetko usporiadať v hlave

Ashton: Tak zajtra?

Reidunn: možno

Ashton: Bol by som veľmi rád. ❤️

Pozreté

Cítil som sa tak hlúpo. Na obrazovku mobilu som hľadel zopár minút a nakoniec ho radšej odložil na nočný stolík hotelovej izby, na ktorú som prišiel po raňajkách. Sadol som si na okraj postele a Red nespúšťal zo svojej mysle. Záležalo mi na nej, a tak trochu som očakával, že akýkoľvek krok z mojej strany bude musieť predychávať vlastným tempom. Možno som nemusel pridať to video na instagramový príbeh, ale nechcel som, aby sme obaja boli bombardovaní otázkami. Nemôžem odpovedať ľuďom, že je moja priateľka, no zároveň nechcem povedať ľuďom, že nie je. Nazval si ju kamarátkou, ty kretén, nadával som si. Kamaráti sa nebozkávajú.

Red pomaly začala škola a nám sa pobyt v Londýne krátil. Potreboval som niečo vymyslieť. Musel som prísť na to, ako vyjsť s mojimi pocitmi von a nájsť plán, ako pri nej zostať aj po skončení nášho výletu.

pohľad Reidunn

Celý víkend som sa Ashtonovi neozývala. Hlavu som mala plnú myšlienok a nevedela ich upratať, ba čo i len trochu skrotiť. V spomienkach mi len bežal nekonečný film nášho bozku, videa, ktoré Ash pridal a jeho slová, ktoré mi napísal - začal ku mne niečo cítiť. Ale veď aj ja k nemu, sakra. To však nemenilo nič na tom, že ak sa chcel obhájiť pred fanúšikmi, nemusel ma hneď označovať za kamarátku a že naše držanie za ruky nič neznamenalo. Nemusel klamať na to, aby zakryl svoje pocity. Nemusel dávať na Instagram vôbec nič, nikomu nebol dlžný a vôbec nie obhajovať svoj osobný život.

Prvý deň školy po letných prázdninách bol veľmi uvoľnený a rýchly. Na začiatok nás oboznámili, čo nás bude čakať tento rok a už teraz bolo v mojom záujme zohnať si všetky potrebné materiály. Našťastie sme so spolužiakmi poznali študentov starších od nás, ktorí nám vždy bez váhania pomohli, poradili a požičali ich staré materiály. Zvyšok sme si vyhľadali v školskej knižnici a niektorí profesori nám rovno poslali texty v PDF formáte.

„Ideš s nami na kávu?" spýtal sa ma spolužiak Adam, keď sme ako menšia skupinka odchádzali z budovy.

Chcela som slušne odmietnuť, ale uvedomila som si, že som ich nevidela pár mesiacov a vždy sme si vedeli dobre pokecať. Návrh som teda prijala a namieril sme si to rovno do školskej kaviarne.

Milovala som toto miesto, bol to útulný podnik patriaci univerzite, kde sme si mohli objednať z rôznych druhov káv, čajov, drinkov či dokonca z jednoduchých jedál a snackov. Priestory boli zariadené v rustikálnom štýle plné kvetín a obyčajných predmetov použitých ako dekorácie. Steny boli ozdobené všelijakými obrazmi, citátmi a fotkami, jedna miestnosť dokonca slúžila ako malinká knižnica. So skupinkou sme si sadli za dlhy stôl v strede miestnosti. Spolužiaci sa začali rozprávať o tom, aké mali leto, kde všade boli a čo zažili.

„A čo ty, Red?" prišiel rad na mňa, „videli sme zopár fotiek na tvojom Instagrame, ako bolo v New Yorku?"

Stuhla som. Prišiel ten čas, keď som musela o sebe rozprávať. Moje leto by bolo úplne obyčajné nebyť koncertu, meet&greet a všetkým, čo sme s Dee a chalanmi zažili.

„Bolo úplne skvelo, chalani boli perfektní a-" nestihla som dokončiť vetu a hneď mi do toho skočil Adam, klasika.

„Išla si tam za chalanmi? Akí chalani?" hodil na mňa zvláštny pohľad, akoby mu čosi bolo nepríjemné.

„Skupina 5 Seconds of Summer, bola som na ich koncerte," stručne som odpovedala a odsŕkla si z čaju, ktorý som si objednala hneď, ako sme sem prišli.

„Kto?" zborovo sa ozvali dve spolužiačky Lina a Courtney.

„Ja ich poznám, moja sestra je nimi neskutočne posadnutá," začal pohotovo Adam sediaci oproti mne, „mne celkom lezú na nervy, hlavne ako teraz mali tú divnú súťaž."

Nervózne som na neho pozrela a dúfala, že túto tému nebude ďalej rozmazávať. Nebolo mi to veľmi príjemné, ale on vyzeral na to, že chce ďalej pokračovať.

„Fanúšikovia mali natočiť video prečo by mali vyhrať lístky a stretnutie s nimi. Jane sa zapojila tiež, ale oni vybrali nejakú mentálne chorú, či čo. Ja som to osobne nevidel, ale ona tvrdí, že to bolo buď všetko fake, alebo ju vybrali z ľútosti."

Srdce sa mi rozbúšilo po vypočutí Adamovho výlevu. Mentálne chorá, vybrali ťa z ľútosti, bežalo mi hlavou. Zavrela som oči a snažila sa upokojiť. Päste som silno stískala, aj keď sa mi prsty triasli.

„Hej, si v poriadku, Red?" spýtal sa ustráchane a chytil ma za zápästie.

„Nie," krútila som hlavou náznakom nesúhlasu a okamžite stiahla ruky k sebe, „som mentálne chorá."

Za stolom nastalo hrobové ticho a aj tí, ktorí sa tíško rozprávali medzi sebou stíchli. Všetci mi venovali pohľad a ja som nasucho prehltla.

„Ja som vyhrala tú súťaž."

.........

Po menšej pauzičke som tu opäť s novou kapitolou. Chcem vám všetkým popriať všetko dobré do nového roku. ❤️ Ľúbte sa a dávajte na seba pozor.

Siv <3