Red Ashes |Ashton Irwin| SK ✔

|28. Kapitola - That's what love's all about|

Nadránom som sa zobudila so silným pocitom na zvracanie. Horko-ťažko som sa vytrepala z postele, pretože vedľa mňa spala Dee, čo bola totálne na šrot predchádzajúci večer, a utekala som rovno do kúpeľne. Tam som svoj obsah žalúdka vyvrátila do záchodovej misy a unavene skĺzla na zem. Utrela som si ústa a chvíľu mi trvalo, kým som sa dokázala postaviť na vlastné nohy. Podišla som k umývadlu, vypláchla ústnu dutinu vodou a osviežila tvár. V tom sa otvorili dvere a na prahu stála Aurora.

„Si v poriadku?" rozospato sa spýtala s unaveným, ale za to ustarosteným pohľadom v očiach.

„Hej, som," kývla som hlavou.

„Pila si veľa?"

„Nie, vieš dobre, že kvôli liekom nemôžem. Asi mi nesadlo občerstvenie," odpovedala som a utrela sa do uteráku.

„Tak snáď ti už bude lepšie," usmiala sa a pošúchala si päsťou oči.

„Ďakujem. A ty ešte bež spať," povedala som a vyšla z kúpeľne.

Obe sme sa pobrali do svojich izieb a v tej svojej som sa usadila na posteli, snažiac nezobudiť Deenu, no môj plán nevyšiel. Otočila sa smerom ku mne, vydala neurčité zvuky a odkryla perinu nabok. Vlasy jej padali do tváre, na čo si ich odhrnula z čela a s prižmúrenými očami na mňa bez slova hľadela.

„Prečo sa na mňa pozeráš tak, akoby si videla ducha?" pokúsila som sa o smiech, ale brucho ma stále bolel a neuľahčoval mi to.

„Pretože tak aj vyzeráš," stručne odpovedala a chytila si hlavu do dlaní.

„To bude tým zvracaním. Čudujem sa, že je na tom tvoj žalúdok lepšie ako ten môj, a to som ani nepila."

„Je ti aspoň lepšie?" opýtala sa a posadila sa.

„Ani nie," sťažka som si povzdychla, mala som pocit, že sa do kúpeľne čochvíľa vrátim.

Celý deň nám obom bolo nijako. Keďže bol víkend, ani jedná z nás nemusela nikam ísť, a tak sme len ostali v mojej posteli a navzájom sa o seba starali. Mama nám spravila čierny čaj a toasty s medom, ktoré mi vždy robievala, keď som mala tráviace problémy. Za normálnych okolností by som sa do neho s chuťou pustila, keďže obsah žalúdka bol prázdny, no akonáhle som sa zahryzla, naplo ma a okamžite som utekala rozdať si to so záchodovou misou.

„Red..." potichu ku mne podišla Deena, „si si istá, že ti len niečo nesadlo? Nie si-"

„Nehovor to," odsekla som ju a poutierala si ústa, „určite je to len nejaká črevná chrípka alebo otrava jedlom."

„Si si na sto percent istá?"

Telom mi prešiel chlad, dýchanie nestíhalo s búšením srdca. Slzy som mala na krajíčku ešte z toho vracania, no okamžite sa začali tvoriť nové. Nohy sa mi rozklepali a so strachom som sa Dee pozrela do očí.

„Nie," vyšlo zo mňa a hlas sa mi zlomil.

Stiahla ma do silného objatia a začala som nekontrolovateľne plakať. Bola som zmätená, bála som sa a bola som neskutočne vyčerpaná. Myšlienky sa mi bili a aj keď som sa ich snažila zahnať a utíšiť, nové sa okamžite formovali. Čo ak som tehotná? Nevedela som si ani predstaviť, ako by som reagovala. Bola by som šťastná alebo smutná, či už by výsledok tehotenského testu bol pozitívny, alebo negatívny?

Poobede, keď sa Dee necítila až tak strašne po opici, skočila do lekárne. Všetko sa snažila robiť veľmi diskrétne, hlavne pred mojimi rodičmi, a tak im povedala, že si ide po ničo domov. Kam aj pre istotu šla, aby jej náhodou niekto na klamstvo neprišiel. Veľmi som si vážila to, ako mi za každých okolností kryla chrbát, aj keď v tom musela byť zahrnutá neúprimnosť k rodičom.

„Tak čo?" vyzvedala, keď som sa vrátila do izby s ocikanou paličkou.

„Neviem, návod vraví, že treba počkať päť minút," vysvetľovala som jej, ale ona mi ho aj tak vytrhla z ruky a s prižmúrenými očami naň pozerala.

„Nuž," zvraštila obočie, „sú tam dve čiarky." šepkala, aby ju nikto v dome nepočul.

Všetko sa akoby naraz zastavilo a môj život sa obrátil hore nohami. Nemohla som tomu uveriť a nevedela som, či sa tešiť, lebo nie. No čosi v mojom vnútri vedelo, že radosť tam bola, ale príliš som sa bála ju vyjadriť. Nebola som si istá, či som bola pripravená, dostatočne silná a stabilná niesť takúto obrovskú zodpovednosť. Bola som pripravená byť matkou? Mala som vlastné plány do života, prvoradé pre mňa bolo dokončiť štúdium. Prišlo mi to, akoby som si to všetko pokazila, ale zároveň som nad tým nechcela lámať palicu. Stalo sa, čo sa stalo a vziať by som si to maličké určite nechcela dať.

pohľad Ashtona

Ráno, okolo deviatej, som sa zobudil na zvonenie mobilu. Bol som ešte rozospatý a celkom nevnímal svoje okolie. Unavene som sa posadil, odkryl zo seba bielu perinu a načiahol sa po smartfón. Na displeji mi ukazovalo neprijatý hovor na Instagrame od Red a taktiež zopár neprečítaných správ.

Reidunn: Ash, potrebujem ti niečo povedať

Reidunn: si už hore?

volal vám používateľ reddeadun

Ashton: Dobré ránko. 😴

Ashton: Stalo sa niečo?

Reidunn: môžem ti zavolať?

Bez toho, aby som jej odpovedal, začal som hovor ja. Keď dvihla, na druhej strane bolo ticho, no vzápätí som počul potiahnutie nosom a slabý vzlyk. Plakala.

„Ash..." začala s rozklepaným hlasom a čím ďalej, tým viac som sa o ňu strachoval.

„Ashton, ja som tehotná. Neviem, čo mám robiť."

Srdce mi vynechalo úder a okamžite som cítil, ako mi zvlhli oči. Ty si taký somár, veď ste si mali dať pozor, vravelo mi vnútro, ale akosi som túto myšlienku hneď zahodil. Na perách mi pristál jemný úsmev a vnútro sa mi zaplavilo šťastím. Aj keď to bola šokujúca správa, vedel som, že to nejako zvládneme, moja intuícia mi to vravela. Red bola mojim všetkým, miloval som ju nadovšetko a chcel som sa o ňu a naše bábätko postarať, pretože si to najviac zaslúžili.

„Som tu pre teba, Red. Nájdem si najbližší let a prídem za vami, dobre? Niečo spoločne vymyslíme. Milujem ťa. Všetko bude v poriadku."

.........

Tak a máme tu poslednú kapitolu pred epilógom. A hej viem viem, je to straaašne klišé a uponáhľané a nedáva to zmysel, ale tento príbeh mal byť už od začiatku taká oddychovka. Začala som ho písať tri roky dozadu a myslím, že si už zaslúži svoj koniec. Ešte vám napíšem jeden výlev s poďakovaním v úplne poslednej časti, tak sa máte na čo tešiť.

Zatiaľ sa majte krásne,

Ľúbim vás <3

Siv <3