Cataleya

2.Kapitola

Cataleya

,,Dobrý deň, pán profesor." Zdvorilo som sa pozdravila a nesmelo vošla dnu.
,,Pokiaľ viem, hodina vám skončila pred pol hodinou, meškáte. Mám to chápať ako nejakú detinskú provokáciu?"

Zdvihol ku mne pohľad od svojich papierov na svojom lesklom mahagónovom stole a zložil si okuliare. Z jeho chladných očí a hlasu, ktorým ma znovu karhal som pocítila výčitky. Ale začo? Nemôžem zato, že meškám. Nie tak úplne. Stále som stála pri dverách, pripravená odísť.

,,Detinská provokácia? Myslím, že mám dosť rokov a rozumu na to, aby som sa zachovala detinsky."

V mojom hlase sa ozývalo podráždenie, čo som teda nechcela. Napokon iba jemne prikývol.

,,Môžete si sadnúť."

Znelo to skôr ako príkaz, než ako voľba. Sadla som si, ale len preto, že ma od ranného behu bolí chodidlo. Asi som niekde zle došliapla.

Pozornosť znovu sústredil na svoje papiere, ktorým sa venoval, než som sem prišla a ja som si ho mohla lepšie prezrieť. Má čierne jemné kučery, ktoré mu padajú aj do čela, ostré črty tváre, ktoré zvýrazňujú jeho šetrne upravené krátke strnisko na tvári, ktoré mu pridáva trochu na veku, no aj tak vyzerá veľmi mlado, špicatý nos a pod ním pery, ktoré nie sú plné, no ani ako tenká linka. Sú tak akurát. Svojimi dlhými prstami, ktoré vyzerali, akoby ich samostatne cvičil, pretočil papier.

,,Predtým, než ma John," odkašľal si, ,,teda pán profesor Andersen poveril, aby som jeho triedu prebral, som si preštudoval každého jedného študenta a moju pozornosť ste pritiahli najmä vy," aby to zdôraznil, venoval mi krátky pohľad, pričom si všimol malú jazvu vyčnievajúcu spod trička pri krku. Pozrel mi znovu do mojich očí, kde spočinul trochu dlhšie a ja som sa modlila, aby sa nič nepýtal. Prečo ho zaujal práve môj spis?

,,Slečna Troyanová, dosahujete skvelé výsledky, úspešne ste sa zúčastnili na niekoľkých olympiádach, dokonca ste zaskórovali až na majstrovstvách, ale vaše neustále meškanie vám všetko komplikuje. Máte kvôli nemu zhoršené známky zo správania, čo môže ohroziť váš záujem na vysoké školy."

Pohltili ma menšie výčitky a pichlo pri srdci. Keby len vedel, že ja na výšku nepôjdem. Nemôžem, otec ma chce mať blízko pri sebe, dal mi to jasne najavo, keď som sa s ním o tom naposledy bavila a pri zmienke o výške mi priložil nôž ku krku a ja som sotva vyviazla iba so škrabnutím, ktorého jazvu si na mojom krku všimol už aj pán Jensen. Aj napriek tomu, že sa mi díval priamo do očí a čakal na nejakú odpoveď, žiadnu som mu nevedela poskytnúť. Nechcela som si vymýšľať dôvody, prečo sa na žiadnu nejdem hlásiť a ani mu klamať, že na nejakú podám prihlášku.

,,Na akú sa hlásite?"

A predsa len načal túto tému. Preplietla som si prsty na rukách položených na nohách a hrala sa s palcami.

,,Na žiadnu."

Monotónne som mu odpovedala, akoby ma vôbec netrápilo, že ostanem kysnúť na tom istom mieste až kým môj otec nezomrie, nezriekne sa ma alebo kým ho nezabijem. Poprípade vymyslím ako utečiem a zmením si identitu, aby ma nevyhľadával a nezabil. Znie to ako nejaký akčný film. Kiežby to bol iba film. Kiežby moje obavy boli úplne neopodstatnené, ale veľmi dobre viem, že je schopný všetkého.
Jensen sa oprel o svoje kožené kancelárske kreslo a uprene sa na mňa pozeral s nevyslovenou otázkou. Môže sa na mňa prestať takto dívať, dofrasa? Znervózňuje ma to.

,,Jednoducho nechcem. Mojím cieľom nie je výška." Je, ale o mojom osude rozhodovať nemôžem. Nie živá.
,,A čo je teda vaším cieľom, Cataleya?"