Tobias
,,Ako to myslíte, že tu Cataleya nie je?" Dožadoval som sa od jej otca, ktorý ma skúmal nepríjemným pohľadom so štipkou znechutenia. Nechutný alkoholik. Neušetril som ho rovnakého pohŕdania.
,,Okamžite vypadni, ty potkan!"
Pohol sa vpred, aby do mňa strčil a ja som stratil všetky nervy. Odvrátil som jeho útok a pritlačil ho ku stene. Pravým predlaktím som zafixoval jeho krk ku stene.
,,Naposledy sa vás pýtam," vložil som do svojich slov toľko hrozby, koľko mu hrozilo, ak mi nedá to, čo chcem, ,,kde. je. vaša. dcéra?!" Povedal som to prekvapivo pokojne, ale práve to v ňom vyvolalo obavy. Jeho ónyxové oči stmavli ešte viac, pokúsil sa ma odstrčiť, ale márne.
,,Je u môjho brata!" Vyštekol, no odpoveď mu trvala dosť dlhú minútu. Brata? Tento zasran má brata? Ak je rovnaký ako on, tak to nie je nič dobré a musím sa tam okamžite dostať.
,,Kde býva?!" nemám čas strácať čas. Dýchal plytko, jeho hrudník sa pod mojou rukou intenzívne nadvihoval a hnev v jeho očiach bol príjemne nákazlivý. Ak chce pretekať v tom, koho nenávisť je ničivejšia, dobre, ale nie teraz.
,,Nahlásim ťa! Vyhodia ťa zo školy!" vyhrážal sa mi so slizkým úsmevom na tvári. Zľahka som sa usmial tiež, no tento úsmev mal veľmi ďaleko od priateľského a pošepkal mu bez toho, aby som sa k nemu musel priblížiť ešte viac:
,,Musím ťa sklamať, Troyan," pri vyslovení jeho priezviska sa zamračil, ,,viem, čo si za sračku, poznám ťa a nebojím sa ťa." Jeho výraz rýchlo pohltilo prekvapenie a zmätok. ,,Nemáš na mňa dosah."
Ako som včera odišiel od Johna, uvedomil som si veľa vecí. Spomenul som si na veľa vecí. Troyan bol taký čitateľný až to bolo smiešne. Odstúpil som od neho, aby som mu dal príležitosť sa znovu zhlboka nadýchnuť, aby si uvedomil, čo mu môžem vziať. Život.
,,Povedz mi kde a ja bez problémov odídem. Nepovedz mi, kde je a odídem odtiaľto s tvojím jazykom. Uvidíme, ako sa ti potom bude chľastať." Zlomyseľne som sa usmial a myslel každé jedno slovo smrteľne vážne. Vražedným pohľadom analyzoval moje slová, akoby mi neveril, ale ak tiež vie, kto som, tak veľmi dobre vie aj to, že nežartujem. Po dlhej minúte mi prezradil, kde býva jeho brat a ja som sa nezdržal ani s tým, aby som zavrel dvere a vyrazil si po Cataleyu.
Cataleya
Už dve hodiny som sa túlala lesom a absolútne som nemala pocit, že by som sa niekam pohla. Skôr sa mi zdá, že idem stále iba dookola, dopekla! Niekde tu musí byť nejaká cesta, veď nejakým spôsobom sa odtiaľto musí ten muž dostať! Dvadsať kilometrov žiadna cesta? Neverím mu, určite ma chcel iba odradiť a to sa mu nepodarilo. Zakopla som o koreň stromu, spadla a v ústach pocítila trpkú chuť hliny. Vstala som a oprášila si tvár a ruky. Tu som už bola asi pred pol hodinou. Nahlas som frustrovane zavrčala a na moje prekvapenie sa akési piskľavé zavrčanie vrátilo. Otočila som sa a srdce mi vyskočilo až do krku. Predo mnou sa ladne pohybovala puma. Sledovala ma lačnými očami, no nevyzerala, že sa chystá zaútočiť, skôr ma iba analyzovala. Možno som si to iba domýšľala, možno premýšľala, ako ma uloví a či sa jej to vôbec oplatí. Stačil by jej jeden skok s jej dlhými svalnatými zadnými nohami a mala by ma vo svojej hrsti. Dokelu nie, na toto nemôžem myslieť! Snažila som sa ukľudniť svoj dych a v tom ju do boku trafil malý šíp s červeným koncom. Puma sa prudko otočila a odbehla rýchlosťou vetra. Z miesta, odkiaľ prišla strela sa vynoril ten muž, a aj keď z nevôľou, bola som mu vďačná, že ma zachránil. Znovu.
,,Čo ste to spravili! Čo ak umrie?!" nedokázala som potlačiť strach, že kvôli mne umrie nevinné zviera. Otrávene prevrátil očami.
,,Stačilo iba poďakovať," prirodzene sa ku mne približoval, bez akejkoľvek obozretnosti, akoby sa nebál, že mu utečiem, ,,iba ju to uspí. Neďaleko má mláďatá, vedel som, že utečie za nimi hneď, ako pocíti nejakú hrozbu. Bude v poriadku. Zato ty," dôrazne na mňa namieril svoj hrubý ukazovák, ,,si mohla byť teraz mŕtva!" Mal pravdu. Šatku s puškou si dal na plecia. Dal si dole sveter, ktorý mal obviazaný okolo svojho pása a hodil mi ho. Dlho som neváhala a obliekla som si ho. Zastavil a jeho karhavý pohľad sa zmenil na veľmi vážny.
,,Poď so mnou Cataleya," zaváhala som pri počutí svojho mena, ,,prosím." Dodal. Čo predo mnou tají? Na čo potrebujem jeho dôveru, aby sa mi mohol zveriť? Čo mi uniká? Minimálne ďalších sto podobných otázok mi behalo hlavo a možno preto som pomaly prikývla a nasledovala ho cez les, v ktorom sa on pohyboval ako doma.
,,Mimochodom volám sa Frederick. Nechcem, aby si ma vnímala ako hrozbu, ale skôr ako priateľa." Zmätene som k nemu otočila tvár, to hádam nemyslí vážne? Na zlomok sekundy sa nám stretli pohľady, a potom znovu sledoval hustý les pred nami.
,,Ja viem, že ti to teraz nedáva zmysel a myslíš si, že je to iba jeden veľký nevydarený vtip, ale naozaj to nie je tak ako to vypadá. Naozaj nie som priateľ tvojho otca, aj keď to tak vyzerá a skutočne ti nechcem ublížiť." Mlčky som spracovávala každé jedno slovo a stále ničomu nerozumela. Dal mi čas, aby som prijala tie slová a k nohám mi dopadalo silné svetlo z odkrytého poľa. Keď sa sýte slnečné lúče dotkli pokožky mojej tváre, cítila som sa ako znovuzrodená. Nikdy som si nemyslela, že sa takto poteším slnku. Ja, veľký milovník tmy, sivej oblohy a hustého dažďa. Bezo slova sme podišli až k jeho domu a zastavili pred ním.
,,Čo odo mňa chceš? Keď mi nechceš ublížiť, tak potom prečo som tu?" Nevedela som, čo sa spýtať skôr, ale toto bola pre mňa najväčšia záhada. Kvôli slnku mal prižmúrené oči, pozrel sa na dom po jeho pravici, a potom sa znovu otočil ku mne. Intenzívne premýšľal či je dobrý nápad mi odpovedať.
,,Potrebujem tvoju pomoc."
,,Cataleya!" vyrušil nás hlboký hlas, ktorý by som spoznala kdekoľvek a kedykoľvek, no aj tak som neverila vlastným očiam.
,,Tobias?" Pribehol ku mne a chytil mi tvár do dlaní a mňa okamžite pohltilo teplo a pocit bezpečia. Jemne mi prešiel palcom pod ľavým okom a ja som od malého pichnutia bolesti prižmúrila oko. Otočil sa na Fredericka a všetka nežnosť z jeho pohľadu zmizla a vystriedal ju číry chlad. Z jeho pohľadu by zamrazilo každého, no nie mňa.
,,Tobias, to nebol on!" Vyhŕkla som skôr, akoby stihol spraviť akúkoľvek hlúposť. Stále z neho nespúšťal oči a Frederick mu, na jeho nešťastie, opätoval vyzývavý pohľad. Vzhľadom na to, že mal pušku, chcela som sa vyhnúť ich konfrontácií.
,,Tobias, prisahám, že sa ma ani nedotkol." A to bola pravda. Keby mi chcel ublížiť, dávno by to spravil, no nie? Bola som s ním doteraz sama, evidentne ďaleko od zvedavých očí, a nič mu nebránilo v tom, aby ma akokoľvek zneužil. Avšak on to nespravil. Tobias sa ani neotočil ku mne, keď povedal:
,,Ideme preč, Cataleya."
Už už som išla namietať, pretože mu nedovolím, aby rozhodoval za mňa –
,,Mala by si ísť Cataleya. Ešte sa porozprávame, ale pamätaj si, nič nie je tak, ako to vyzerá." Prečo ma len tak ľahko pustí? Chce mi týmto dokázať, že skutočne nie som jeho väzňom a jeho úmysly nie sú ani zďaleka také, ako som si myslela? V podstate som na nič nedostala odpoveď, a tak som iba frustrovane prikývla.
Tobias
V žilách mi prúdila horúca krv, horúcejšia než samotná láva, ktorá mi upchala všetky moje cievy v momente, čo som uvidel ten monokel okolo jej zelených očí. Bol som pripravený toho parchanta zabiť, keby ma niekoľkokrát neuistila, že jej to nespôsobil on. Nedokázal som si toto správanie vysvetliť. Správam sa ako grobian, ako výbušný fagan. V momente, ako som si uvedomil, kto je Cataleya, sa všetky moje vlastné inštinkty vzbúrili proti mne a niet cesty späť. Budem ju chrániť, aj keby ma to malo stáť život.
CZYTASZ
Cataleya
Romans,,Teba do toho nič nie je! Neviem na čo si po mňa prišiel, dokážem sa o seba postarať sama." Precedila som cez zaťaté zuby a aj napriek tomu, že som už dávno mala odísť, chcela som počuť, čo mi ešte povie. Znovu ku mne pristúpil. Tentoraz som neodst...
