Cataleya

27. Kapitola

Tobias

Dopekla, dopekla, dopekla! Snažil som sa vybiť všetok hnev do vreca v mojom malom domácom fitku. Išiel som bez bandáží či rukavíc, chcel som cítiť každú jednu bolesť, poškvrniť miestnosť mojou krvou a potom. Možno sa zbavím aspoň nejakých emócií, ktoré mi práve prepaľovali celý hrudník.

,,Stále ti chýbajú? Ellen a mama?" Lačne sa na mňa pozrela, s neskrývanou škodoradosťou, pretože vedela, kde zabrnkať na citlivú strunu.

Silno som búšil do vreca.

,,Povedz čo chceš Aileen." Odpovedal som jej úplne nezaujato, pretože pre mňa nič neznamená. Je to iba špina z mojej minulosti, špina spod nechtov, ktorej sa mi nedarí sa zbaviť. Pristúpila ešte bližšie, zacítil som jej predraženú voňavku, ale necúvol som, aby som jej dokázal ako veľmi mi je ľahostajná. Netuším, prečo sa tu zjavila.
,,Chýbam ti niekedy aspoň?" Zapriadla, oblizla si pery a pozrela na tie moje.
,,Už som aj zabudol, že existuješ. Ale každá pliaga sa raz vráti." Usmial som sa, keď som si všimol jej rozhorčený výraz.
,,Pôsobil si inak, keď si vo mne utápal svoju bolesť," vycerila svoje zuby. Chcel som jej odvrknúť, ale potom som si všimol, že sa na nás díva Cataleya a vzápätí rýchlo odišla.

Vybúšil som zo seba všetko, až kým som od únavy nepadol na zem a snažil sa chytiť druhý dych. V skutočnosti som si ani nebol istý či to vôbec chcem. Ostať na tomto svete. Načo? Prišiel som o všetko, na čom mi kedy záležalo a čoskoro prídem o ďalšieho človeka. O Johna. Muža, ktorý keby nebol, nebol by som tu možno ani ja. A aj tak ako sa k nemu správam? Vyhýbam sa mu najviac ako to ide, len preto, aby som sa vyhol ťažkostiam. Aby som sa vyhol ďalšej bolesti, na ktorú nie som ani zďaleka pripravený. Vstal som celý ubolený, ale stále nie dostatočne a vrátil som sa k vrecu. Všimol som si svoje skrvavené hánky ako aj kvapky krvi na zemi a prešlo mnou menšie zadosťučinenie, ktoré vzápätí pochovali ďalšie záblesky dnešných udalostí.

,,Chod do riti, Tobias Jensen!"

Nechal som sa vyprovokovať Aileen a dovoliť emóciám, aby vyšli na povrch a vybil si to na Cataleyi. Tá bolesť v jej očiach.. A možno sa v nich iba odrážala tá moja. A možno ju spolu zdieľame, možno je jediný človek, ktorý ma dokáže pochopiť, a preto som dovolil, aby ma ovládol strach a odohnal ju od seba. Jediného človeka, s ktorým som sa po toľkých rokoch cítil tak príjemne. Doriti! Posral som to!
Išiel som do ľadovej sprchy, pretože som si všetko potreboval lepšie premyslieť. Dôverovala mi a ja som ju zradil. Rozosmieval som ju, snažil som sa jej dávať pocit bezpečia, uisťoval som ju, že ju ochránim. To je absurdné! Som ten posledný človek, ktorý by bol schopný niekoho ochrániť!

Pred trinástimi rokmi

,,Si tá najhoršia matka na svete! Mala si umrieť spolu s otcom!" Kričal som nahnevaný cestou do svojej izby na svoju matku a prudko zabuchol dvermi. Viem, že som to prehnal, ale bolo mi to jedno. Naštvala ma. Udrel som do zrkadla na dverách skrine a vtedy, keď rozbité kúsky odhalili rôzne zákutia mojej izby, som uvidel, že na mojej posteli sedí Ellen s pritiahnutými kolenami k telu. Ihneď som oľutoval svoju impulzívnosť a podišiel som k nej.
,,Prepáč Eli, prepáč."
Objal som jej malé telíčko oboma rukami, aj keď je taká maličká, že by na to stačila jedna ruka. Bola taká krehká, malá a nevinná.
,,Prepáč Eli, nemala si to vidieť ani počuť. Som to ja ale hlúpy braček, že?"
Jemne som sa odtiahol, aby videla, že sa usmievam a snažím nadviazať inú tému, aby zabudla na ten cirkus, ktorý som pred chvíľou predviedol. Snáď nepočula, ako sa s mamou hádam.
,,Prečo ste sa hádali s mamou?"
Spýtala sa svojim nevinným tenkým hláskom, ktorý by roztopil aj ten najväčší kus ľadu. Vrúcne som sa na ňu usmial. Nedokážem v sebe prechovávať hnev, keď vidím jej tváričku.
,,Dospelí sa niekedy trošku pohádajú, vieš?" Postrapatil som jej vlasy a ona sa iba zamračila a capla mi po ruke. Zasmial som sa. Tentoraz úprimne, pretože ju vždy všetko tak ľahko vykoľají. Ako mňa.
,,Ale veď ty nie si dospelý!" Dramaticky zdôraznila, akoby som sa tým označením dopustil hrozného hriechu.
,,No.. skoro som." Zatvárila sa zmätene, ako nejaký dospelý človek, ktorý veľmi silno uvažuje. Spravila sa jej pri tom malá vráska medzi obočím a akože som sa jej ju snažil vyhladiť ukazovákom. Znovu ma capla po ruke a zavrčala. Rozosmial som sa.
,,Prestaň sa mi vkuse smiať!" Zakričala a mňa to rozosmialo iba viac. Pritiahol som si ju do náručia a silno ju objal a dal pusu na miesto medzi obočím, kde ešte pred chvíľou bola tá vráska.
,,Prepáč, vieš že ťa ľúbim Eli!"
,,Veď aj ja teba, ale robíš mi furt zle!" už už som išiel namietať, keď sa spýtala:
,,Ľúbiš aj maminu?" Zarazila ma touto otázkou, aj keď bola úplne jednoduchá a nevinná. Po chvíľke som iba prikývol.
,,Tak by si sa s ňou mal udobriť." Úsmev mi zvädol. Mala pravdu. Vybehol som na mamu kvôli tomu, že ma niekto iný nasral a vybil si to na nej. Nebolo to odo mňa fér. Možno som presne ako môj otec, a ak chcem byť iný, mal by som sa jej ísť ospravedlniť.

Napísal som Cataleyi správu:
Kde si? Môžeme sa porozprávať?
Odoslal som jej správu a čakal, kým si ju prečíta. Pozrel som sa na hodinky, ktoré ukazovali desať hodín večer. Je už dosť neskoro, pravdepodobne je doma. Zobral som si kľúče od auta a predtým než som odišiel som poslal svojho psa Zeusa von do záhrady.
Zraszyu sa zaijímaš?!
Zastal som pred autom a trvalo mi pár sekúnd, kým som rozlúštil jej správu. Prečo mi odpísala tak divne? Začal som mať obavy, a tak som vytočil jej číslo. Zvonilo to poriadne dlho. Zdvihni zdvihni zdvihni.
,,Nóóóó??"
Počul som ju veľmi slabo, pretože ju prehlušovala akási hudba a veľa hlasov v pozadí.
,,Cataleya, kde si?" Snažil som sa znieť čo najpokojnejšie, ale musel som sa kurva ovládať.
,,Cataleya, kde si?" Zopakovala po mne trošku dramatickejšie a rozosmiala sa.
,,Cataleya, ty si opitá?" Vrelo to vo mne. Pravdepodobne som dôvodom, pre ktorý sa takto opila. Znovu sa rozosmiala.
,,Cataleya, kde si?"  Zopakoval som a nečakal som, že mi to prezradí, ale vzápätí na niekoho zakričala.
,,Hééééj Adam!" a hneď som počul aj nejaký mužský hlas, ktorý hovoril: ,,Čo by si rada mačička?" V tom momente som nastúpil do auta a naštartoval aj bez jasného cieľa. Pevne som zovrel volant.
,,Cataleya naposledy sa pýtam, že kde si. Buď mi to prezradíš ty alebo prevrátim hore nohami každú jednu budovu, kým ťa nenájdem." Chrlil zo mňa hnev. Vyparkoval som a vybral sa na cestu, kým mlčala. Zložila. Posledné, čo som počul bolo, ako sa spýtala toho záhadného Adama, že kde sú, o ktorom už teraz viem, že dnešok neprežije, ak sa jej čo i len dotkne.  V momente, čo mi poslala akúsi adresu v Marshefielde, som prekročil najväčšiu povolenú rýchlosť.