Cataleya

22. Kapitola

Cataleya

Tobias ma stále držal pevne vo svojom náručí a bolo to tak upokojujúce, že z môjho tela pomaly odchádzal všetok ten stres a postupne sa mi podarilo sa uvoľniť a zastaviť plač. Keď som sa od neho odlepila, neskutočne som sa hanbila, nedokázala som sa pozrieť do jeho očí. Stále ma vidí plakať. Vždy pri ňom plačem, určite si myslí, že som iba urevané decko, ktoré nevie kontrolovať svoje emócie. Ale možno ich skutočne neviem kontrolovať. Viem vôbec niečo? Donedávna som nevedela ani to, že môj bývalý triedny učiteľ je vlastne muž, ktorý k nám chodieval, keď som bola dieťa. Bol to otcov aj mamin veľmi dobrý priateľ, ale zmenil sa. Teda výzorovo. Vtedy mal dlhé jemné tmavohnedé kučery, pre ktoré som ho volala pirát Jack Sparrow, bol vysoký a svalnatý, plný energie. Úplne iný, než akého som ho ja spoznala na škole. Ale teraz mi to všetko dáva zmysel. Jeho nadmerná starostlivosť o mňa oproti všetkým ostatným študentom, jeho úprimný záujem, ktorému som sa aj napriek všetkému veľmi bránila, pretože som mužom nikdy nedokázala úplne veriť. A najmä nie mužom vo veku môjho otca, preto som veľmi prekvapená, ako uvoľnene dokážem dýchať pri Tobiasovi. Nechápem, ako som naňho mohla zabudnúť. Na nich oboch. Áno, obaja vyzerajú dnes úplne inak a Tobiasa som ako dieťa videla iba párkrát, no aj tak.

,,Vezmi si to." Tobias mi nežným hlasom postrčil vreckovku, aby som sa do nej vysmrkala. Vzala som si ju a stále upierala zrak na všetko iné, len nie naňho. Keď som si dofúkala nos, zložila som si ruky na kolená a nervózne žmolila vreckovku v rukách. Tobias mi nadvihol bradu a prinútil ma pozrieť sa do jeho modrých očí, ktoré sa sústreďovali na mňa a intenzívne ma skúmali. Prehltla som hrču, ktorá sa mi vydrala krkom a snažila sa zhlboka nadýchnuť, aby som nadobudla kontrolu nad svojím telom.

,,Nedovolím, aby sa ti niečo stalo, rozumieš?" Jeho prísľub znel tak nádherne, bolo by také ľahké uveriť jeho slovám, podľahnúť tomuto pocitu bezpečia a predstierať, že bude už všetko v poriadku, ale viem, že by som bola iba hlúpa a naivná, ak by som tomu uverila. Zložila som zo seba jeho ruku a vstala.

,,Prečo ste prišli na školu? Čo je vaším cieľom?"

Prekvapene na mňa žmurkal zdola.

,,Čo tým myslíš?" Vstal a opätovná blízkosť mi spôsobovala závraty, tak som o krok ustúpila. On to pochopil a nesnažil sa ku mne znovu priblížiť. 

,,Čo odo mňa chcete? Viem, že ma poznáte, viem, že si na mňa obaja pamätáte, tak prečo ste mi nič nepovedali skôr? Či váš príchod na školu bol úplnou náhodou?"

Frustrovane si rukou prehrabol svoje čierne vlasy a zložil ruku v bok, kým tou druhou si šúchal čeľusť.

,,Cataleya, môžem ťa uistiť, že som ťa spoznal iba pred pár dňami, keď som uvidel tvoju fotku u vás doma, keď si bola malá a následne veľmi podobnú aj u Johna."

Čo do pekla? Pristúpil ku mne a ja som okamžite odstúpila. Zastavil, prísne sa mi pozrel do očí a pokrútil hlavou.

,,Cataleya, to hádam nemyslíš vážne." Frustrovane sa zasmial.

,,Chcem len vedieť pravdu, Tobias." zlomil sa mi hlas. Potlačila som slzy, pretože som už nechcela plakať. Nie pred ním.

,,Cataleya, prosím, ver mi. Neviem, ako to je s Johnom, pretože mi nič nepovedal, ale prosím.. Ver mi, že ja ti hovorím pravdu." Mal jemne podvihnuté obe ruky, dlaňou otočené ku mne a snažil sa ma utíšiť. Tak veľmi by som mu chcela veriť, ale neviem, čomu a komu už mám veriť. Je tu môj otec, ktorý ma dal mužovi, ktorého nepoznám, len preto, aby splatil svoj dlh, a potom je tu ten muž, Frederick, ktorý mi hovorí, aby som mu verila a žiada ma o pomoc s niečím, o čom nemám ani potuchy. Zrazu sa objaví Tobias, prebudí vo mne spomienky, pri čom si uvedomím, že poznám jeho a aj Johna. Muža, ktorý zhodou okolností prišiel na školu takmer v rovnakom čase ako aj ja a tajil to predo mnou.