Cataleya

25. Kapitola

Cataleya

Znovu to urobil. Znovu sa ma snažil pobozkať, a potom cúvol. A ja som znovu podľahla. Znovu som naletela na tie jeho nežné dotyky, pálčivé pohľady, elektricky nabité náboje vo vzduchu, ktoré medzi nami iskrili. Som hlúpa. Hlúpa, hlúpa, hlúpa, hlúpa !!! Prečo tomu nedokážem odolať? Prečo sa po každé cítim tak bezbranne ? Prečo na mňa takto pôsobí? Je to mojou neskúsenosťou? Alebo som iba jednoducho hlúpa?
,,Leya!" Vyrušilo ma objatie zozadu.
,,Vaness."
Trochu neochotne som sa jej pozdravila. Vydesila ma, tak sa mi nemôže čudovať. Postavila sa vedľa mňa a vybrali sme sa po chodbe, míňajúc všetkých kreténov, ktorí nás, samozrejme, komentovali.
,,Cataleya?"
Chytila ma za ramená, aby ma zastavila a postavila sa predo mňa dosť blízko na to, aby ostatní mali podozrenie, že sa ideme olizovať a to ma donútilo k úškrnu. Jej zamračený výraz tváre som si najprv nedokázala vysvetliť, ale potom jemne položila ukazovák na miesto, kde som mala zakrytý monokel. Hneď som jej tú ruku stiahla a panicky sa poobzerala či to nikto nevidel. Ona si tú modrinu možno všimla, ale to preto, že sa pozrela z blízka, no všetci ostatní by prešli bez povšimnutia. Aj keď pochybujem, že by to niekoho zaujímalo.
,,Čo ti urobil?" Nahnevane precedila pomedzi zuby.
Cestou do triedy som sa jej snažila všetko v skratke vysvetliť, samozrejme som vynechala fakt, že sa s Tobiasom poznáme ako aj to, že mi teraz robí niečo ako osobného šoféra. Nad tou absurditou som pokrútila hlavou. Takisto som jej nepovedala ani o tom, že mnou otec Frederickovi zaplatil dlh. Sú veci, ktoré jednoducho nechcem povedať ani najlepšej a jedinej priateľke. Nemôžem. Nepochopila by to a už aj tak na mňa neustále nalieha s políciou. Jednoducho nechápe, že sa to vždy ututle, alebo zamaskuje ako nejaký priestupok. Ale ani len také šťastie som nikdy nemala. Povedala som jej iba o tom Nickovom pokuse ma znásilniť.
,,Bože, už s ním naozaj musíme niečo urobiť! Prisahám, že ak sa ti kvôli nemu zas niečo stane, tak sa sama postarám, aby trpel! Ešte neviem ako ale urobím to!"
A aby svoje slová ešte viac zvýraznila, tak rukou napodobnila podrezanie krku. Rozosmiala som sa a tým sme odľahčili celú situáciu. Sklopila zrak ku svojim nohám, zhlboka sa nadýchla a na jeden dych mi vyklopila:
,,Počuj, mám nejaké novinky, o ktorých som ti chcela povedať, ale úprimne, nebol na to asi správny čas."
Začala som mať obavy. Vošli sme do triedy na hodinu španielčiny, ktorú mala dnes iba moja skupinka a ihneď sme pritiahli Alexovu, spolužiakovu pozornosť.
,,Opováž sa čo i len ceknúť ty bez mozgová schránka tuku!"
Vyštekla naňho Ness skôr, ako stihol niečo povedať. Iba sa zatváril zmätene, zamrmlal si niečo ako „kravy" a odvrátil zrak. Z toho Vanessinho divného prirovnania by som asi aj ja stratila slová. Sadli sme si do poslednej lavice pri okne a zložili vedľa seba tašky.
,,Tak čo si mi to chcela povedať?"
Naliehala som, aj keď ma to v skutočnosti až tak nezaujímalo. Pýtala som sa iba preto, pretože je to moja kamarátka.
,,No vieš.. Ja a Christian.." hľadala správne slová, ale ani nemusela, pochopila som.
,,Čože? Vy dvaja ste zas spolu?!"
Iba sa na mňa ospravedlňujúco usmiala. Mne sa ospravedlňovať nemusela, sebe by mala. Netuším, prečo sa rozišli, ale zato viem, že mi to nechcela povedať pre rozumný dôvod, pretože by som ho tak znenávidela, až by to k nemu vyslalo nejakú temnú negatívnu energiu. No dobre, preháňam.
,,Nie sme spolu. Skôr iba.. no, skôr spolu iba spíme a chodíme sa baviť. Ideme spolu na večierok k jeho kamošovi budúci piatok a nuž.." nedopovedala to iba sa na mňa priblblo usmievala. Zamračene som sa na ňu dívala, pretože mi skutočne nedochádzalo...
,,NIE! V žiadnom prípade nepôjdem s tebou, zbláznila si sa?"
Chytila mi moje položené predlaktia na lavici do svojich dlaní a poobzerala sa okolo nás. Asi som to povedala trochu hlasnejšie, než som mala.
,,No tak Leyaaa. Môžeš prespať deň predtým u nás, a potom sa vyspíme tam v niektorej izbe. Budeš mať vlastnú izbu, prisahám!" rýchlo dodala, keď si všimla môj zhrozený výraz, ,,a ak by trebalo, tak by som spala s tebou alebo ti zohnala odvoz. Sľubujem! Prosím, nemôžem tam ísť sama. Christian tam so mnou určite nebude nonstop a budem sa cítiť trápne."
Hľadela na mňa s tými jej veľkými hnedými šteňacími očami. Vydala som zo seba hrdelný zvuk pripomínajúci zavrčanie.
,,Kde to vlastne je?" nevinne som sa spýtala, ale Vanessine oči sa tak rozsvietili, akoby som už súhlasila.
,,V Marshfielde. Je to nejakú hodinku odtiaľto, ale Christian nás odvezie a navyše je to od ich chaty dvadsať minúť k pláži v Duxbury."
Vycerila na mňa všetky svoje biele zuby a ja som sa cítila zatlačená do kúta.
,,Premyslím si to, dobre?"
Úsmev jej trochu povädol, ale aj tak na mňa sprisahanecky žmurkla. Sviňa, ona si veľmi dobre uvedomuje, že je takmer stopercentná šanca, že pôjdem. Síce nie sú pre mňa žiadne takéto sociálne aktivity, tak akosi dúfam, že mi to pomôže zabudnúť na jedného konkrétneho muža.
⸸
Po hodine som sa rozlúčila s Vaness, ktorá ešte mala konzultáciu so školskou poradkyňou ohľadom výšky. Pichlo ma pri srdci, pretože viem, že ja takú možnosť nikdy mať nebudem. Odísť na výšku. Bez ohľadu na to, čo mi povedal otec, neverím, že sa stal až taký zázrak. Pravdepodobne to znamená iba to, že bude možno trochu benevolentnejší, a že sa bude snažiť krotiť vo svojich sadistických impulzoch. Dúfam. Tak veľmi dúfam v to, že sa skutočne zmení. Aspoň trochu. Okrem neho nikoho iného nemám. Jediný človek, ktorý ma kedy miloval bola moja matka, ktorá tu so mnou už nie je. Ach, mami. Kiežby si tu so mnou bola a postrapatila mi svojimi zašpinenými rukami hlavu. Tak veľmi mi chýbaš. Toľko vecí sa deje v mojom živote, ktoré by som s ňou najradšej prebrala. Ale keby tu bola, tak by možno žiaden z tých problémov ani neexistoval. Pochybujem, že by som sa s ňou inak potrebovala porozprávať o Johnovi a Tobiasovi ako aj o tom, že nejaký neznámy muž – Frederick ma žiada o pomoc, o ktorej vlastne ani nič neviem. Budem sa s ním skôr či neskôr musieť stretnúť.
,,Cataleya."
Za školským parkoviskom ma dobehol Tobias. Parkovisko je asi tri minúty chôdze od školy a ja som akurát bola v uličke, z ktorej som už nevidela na školu. On za mnou utekal? Chcela som sa usmiať a veľmi, ale potom som sa pozrela na jeho pery, a keď som si to uvedomila, okamžite som sa s povzdychom otočila na päte a vybrala sa na odchod. Nemienim s ním hrať už viac hier.
,,Cataleya."
Chytil ma za predlaktie, aby ma zastavil, lenže pri tom pohybe si ma zvrtol k sebe a ja som sa stočila do jeho náručia. Skončila som opretá o jeho hrudník a cítila to teplo, ktoré vyžaroval. Zavrela som oči a zhlboka som sa nadýchla jeho vône. Znovu som pocítila drevitú vôňu s podtónom ovocia. Na chvíľu, skutočne iba na moment som uverila, že toto objatie nebolo náhodné. Uverila som predstave, že si ma k sebe pritiahol preto, pretože som preňho viac ako len nejaká hra alebo dievča, o ktorom si myslí, že mu niečo dlhuje, a tak ju chráni. Lenže to ja som tá, ktorá mu je dlžná. To on mi zachránil život. A nie len raz. Otvorila som oči a opätovala mu ten intenzívny pohľad, ktorým ma prepaľoval.
,,Prečo mi to robíš?" Moje ústa prehovorili samé od seba.
Doslova sa v jeho pohľade odrážala bolesť. Ale neviem či nie tá moja.
,,Privádzaš ma do šialenstva, Cataleya! Naozaj," zhlboka sa nadýchol, a pomaly vydýchol a ja som to cítila aj na miestach, na ktorých nemal čo hľadať, ,,ale nedokážem ti dať to, čo chceš. Vlastne toho asi ani nie som schopný, tak prosím.. Odpusť mi tie chvíľky, kedy som sa nechal uniesť. Prosím. "
Pomaly uvoľnil svoje zovretie a pustil ma, no nevzdialil sa odo mňa. Vôbec nerozumiem jeho slovám a nechápem, čo mi nimi chce povedať. Ja sama si nie som istá či som niečoho takého, ako by som chcela schopná. A vlastne ani neviem, čo chcem, a preto by bolo rozumnejšie to radšej nerozoberať viac, než je potrebné, keď mi dal aj tak jasne najavo, že o nič viac nestojí. Pokojne som prikývla. Nechcela som sa hádať a ani sa priblížiť k čomukoľvek, čo by sa na to mohlo podobať. No vážim si, že je ku mne taký otvorený.
,,Môžem ťa odviezť domov?"
Ponúkol sa mi, a aj keď som spočiatku bola rozhodnutá, že pôjdem domov sama, tak som to prehodnotila.
,,Vlastne by som ťa chcela poprosiť či by si ma mohol vziať niekam inam."
⸸
Nasledoval ma až k náhrobnému kameňu mojej mami. Cataleya Troyanová – jej meno bolo nádherným úhľadným písmom vyryté do kameňa, ktorý stál iba pár stoviek dolárov, no bolo to stále lepšie než to, čo tam mala predtým. Alebo skôr nemala. Tobias sa postavil vedľa mňa a prečítal si meno, ktoré tam bolo vyryté. Nechcela som sa naňho otočiť, pretože som sa bála, čo tam uvidím. Ľútosť? To nechcem. Jeho dlaň zrazu jemne pristála na mojom chrbte a jemne ma pohladila. Tak malé gesto, ktoré pre mňa ale znamenalo viac, ako čokoľvek iné.
,,Mrzí ma to. Nevedel som - "
,,- Ďakujem." Prerušila som ho. Nechcela som sa rozplakať.
Chvíľu sme tam iba mlčky stáli, a potom, čo som si v tichosti vymenila pár slov s mamou, sme sa vybrali naspäť k jeho autu. Zastavili sme pred dverami spoluvodiča. Prvýkrát som sa naňho pozrela a videla smútok.
,,Čo sa jej stalo ?" Spýtal sa s podozrením a smútkom v hlase.
,,Umrela pred takmer deviatimi rokmi. Ona.. ona sa zabila."
Potlačila som slzy, ktoré sa mi drali do očí. Začínalo to byť čoraz ťažšie. Pozrela som sa mu do očí, ktoré ma sústredene sledovali a ja som sa už nedokázala ovládať a tie moje boli čoskoro naplnené slzami.
,,Tobias ja.. prepáč mi za to, čo sa stalo pred toľkými rokmi.. Keď.. keď si kvôli mne takmer umrel ja, - "
,, - Cataleya nie, prosím prestaň," Sklonil sa ku mne a chytil za ramená, ,,to nebola tvoja vina a za nič nemôžeš, dobre? Navyše to vôbec neľutujem, urobil by som to znovu bez mihnutia oka."
Viem, že mi nemôže dať to, čo chcem, ale nedokázala som zabrániť nutkaniu ho pobozkať. A preto som svoje ruky omotala okolo jeho krku a vtisla mu bozk. Stuhol, ale neodtiahol sa, práve naopak, opätoval mi ho. Bol to krátky, jemný, no intenzívny bozk, a keď som sa odtiahla, tak som jeho pohľadu venovala iba nepatrnú sekundu, aby som si uložila v pamäti jeho výraz. Čakala som hnev či nesúhlas, no nebolo tam ani jedno z toho. V jeho tvári sa odrážalo pochopenie a ešte niečo, čo som nedokázala vysvetliť. Pousmiala som sa, a potom som nastúpila do auta.