Cataleya

8.Kapitola

Cataleya - pred párty

Pred Vanessiným domom parkoval čierny mercedes, z ktorého vystúpil pohľadný muž s krátkymi hnedými vlasmi, hranatou čeľusťou bez výrazného strniska, plnými perami a sivými očami. Otvoril svoju náruč a svojimi mohutnými rukami a ramenami objal Vaness. Vyzeral presne na svoj vek. Dvadsaťpäť. Výzor u málo ľudí skutočne zodpovedá aj ich veku. Keď sa od seba vzdialili, tak sa pozrel na mňa, úsmev sa mu zo zdvorilosti ešte viac rozšíril a vystrel ku mne svoju dlaň. Trochu neochotne som mu ju opätovala a usmiala sa, aj keď som ani zďaleka nevedela vystrúhať taký široký úsmev ako on.

,,Ja som Christian. Christian Cake."

Ako koláč. Sladké. Doslova. To ma donútilo sa úprimne usmiať. Ach, mám neskutočne trápny humor.

,, Cataleya. Cataleya Troyanová, teší ma."

Mierne sme si potriasli rukou, a potom otvoril dvere spolujazdca pre Vaness, ktorá sa na mňa nadšene pozrela, akoby mi chcela povedať „Vidíš aký je pozorný? No nie je sladký?" prevrátila som očami a ona sa zachichotala. Christian sa zatváril trochu zmätene, pretože nechápal, že si medzi sebou telepaticky vymieňame vety. Otvoril dvere aj mne, no ja som sa nad tým neroztápala toľko, čo Vaness. Vlastne vôbec, no aj tak mi to prišlo od neho naozaj pozorné.

,,Ďakujem."

Začala som pociťovať stres akonáhle som si sadla a Christian naštartoval auto a vyrazil. Pozerala som sa von oknom a sledovala cestu, ktorou sme išli. Snažila som sa ju memorovať pre prípad, že by sa z neho vykľul psychopat a my by sme sa museli dostať samé naspäť. Síce je tu malá šanca, pretože sa s Vaness stretávajú už niekoľko mesiacov, no nikdy neviete ..

,,Na, tu máš. Aby si nerozmýšľala nad blbosťami."

Vyrušila ma Vaness a z predného sedadla mi podávala trištvrte litrovú fľašu vodky.

,,Už som si z nej odpila, je rada na tebe".

Čože? Neviem či ma prekvapilo viac to, že ma pozná tak dobre, že vedela, že som mysľou nebola prítomná alebo tá fľaša.

,,Vieš, že ja alkohol nemusím."

Nechcem, aby sa zo mňa stal nejaký alkoholik. Vaness znepokojene zafunela a bez toho, aby som to musela vidieť som vedela, že prevrátila očami.

,,No ták. Iba dnes, veď sa nemusíš opiť, iba si daj glga."

A znovu postrčila predo mňa vodku. Vzala som si ju a vzápätí mi podala nejakú ovocnú brzdu. Napila som sa z fľaše a potiahla som si trošku viac ako len malý nevinný glg. Christian sa na nás iba smial. Zvyšok cesty, čo predstavovalo približne pätnásť minút ma Vaness nechala a venovala sa konverzácií s Christianom. Ja som asi po minúte prestala vnímať a ubrala sa do vlastného sveta. Z nejakého dôvodu som mysľou zablúdila aj k profesorovi Jensenovi. Jeho snaha mi pomôcť je naozaj milá, no nemyslím si, že by mi nejak skutočne dokázal pomôcť. A navyše to nie je vhodné. Neviem si predstaviť, že by mi mal nejak pomáhať. Musím nad tým prestať uvažovať. Zahnala som tú myšlienku.

,,Sme tu."

Prezradil Christian, zaparkoval, a keď sme vystúpili, presne som vedela, kam ideme. Ten neónový nápis Sympathy by videli aj z druhého konca mesta. Christian si to namieril k nejakým dvom chalanom, ktorí vyzerali rovnako dobre ako on. Dozadu uhladené hnedé vlasy, upravené strnisko, vyšportované vysoké postavy a milé priateľské pohľady. Predstavili sa mi ako Zack a Adam. Adam bol o čosi vyšší ako Zack a Christian, no menej svalnatý a mal svetlejšie vlasy ako oni dvaja. Mierna hladina alkoholu v mojej krvi sa už trošku podpísala, a možno preto som im bez problémov podala ruku a zoširoka sa na nich usmiala.