Cataleya

23.Kapitola

Cataleya

Vyšla som hore po schodoch a pocítila nepríjemné deja vú. Spomenula som si na incident, keď som sa so strachom vracala domov pred takmer dvomi mesiacmi a skončilo to tak, že som bola uväznená v tej izbe.. Zhlboka som sa nadýchla a zaklopala, lebo som nemala so sebou kľúče. Ubehla dlhá minúta, než sa dvere otvorili a za nimi stál môj otec vo svojom bežnom zjavení. V bielom prepotenom tielku, sivých trenkách a bielych členkových ponožkách. Ale na moje prekvapenie vyzeral triezvo.
,,Ahoj." Jeho pozdrav ma zarazil, pre spôsob, akým ho povedal. Zahanbene. Skľúčene.
,,Ahoj otec." Povedala som trochu s nevôľou, čo ale nijak neokomentoval. Odstúpil od dverí, aby som mohla vstúpiť. Napätie by sa dalo krájať. Je to pre mňa už také normálne a prirodzené, že si to inak ani neviem predstaviť. No pri otázkach v mojej hlave, ktoré mi vírili mysľou som sa nedokázala ubrániť obavám, čo spraví. A preto som znovu ostala prekvapená, keď sa otočil a vybral do obývačky, no predtým zastavil. Bez toho aby sa na mňa čo i len pozrel, ticho povedal:
,,Prepáč." A potom sa pobral a stratil v obývacej miestnosti. Ostala som tam stáť ako obarená. Ani v najlepšom scenári by som si nepredstavila, že to skončí takto. Psychicky som sa pripravovala na najhoršie a myslela som si, že som ako tak zmierená s tým, čo ma bude čakať. Ale toto mi vyrazilo dych. V živote sa mi ospravedlnil iba raz. A to po bitke, ktorú som od neho dostala, keď som bola ešte dieťa. Nedokázala som si vysvetliť, čím to je, no rozhodla som sa netlačiť na pílu a jednoducho to prijala. Nerobila som si nejaké veľké nádeje, vedela som, že toto je iba jeho malá vzácna svetlá chvíľka, ktorú čoskoro vystrieda jeho typické správanie. Pozbierala som sa do svojej izby, zavrela dvere a zložila sa na posteľ. Oko ma bolelo o čosi menej a aj sa mi podarilo ho mať otvorené takmer dokorán, čo znamená, že opuch už nie je taký zlý. Neviem, radšej som sa na seba zatiaľ nedívala.
V mojej mysli bol otvorená voľný priechod všetkým otázkam, na ktoré som stále nevedela nájsť odpovede. Toľko vecí mi behalo hlavou, ktoré ma ťažili a pomaly ale isto mi z nich vybuchne hlava. Výlet do Paríža, na ktorý najprv musím vymyslieť plán, ako zoženiem nejaké peniaze, čo ma trápi úprimne zo všetkého najmenej. Oveľa horšie je zistiť, kto je Frederick a čo odo mňa chce, prečo otcovi zrazu preplo, ako je do všetkého zapletený John a Tobias, čo všetko je skutočné a čo si iba domýšľam. Som zmätená. Toľko spomienok, ktoré sa mi vynorili.
Vybrala som si mobil spod svetra, ktorý mi dal Tobias. Stále ma to trochu štvalo, ale zaumienila som si, že mu ho splatím hneď, ako toho budem schopná. Nájdem si brigádu, aj keby to malo byť to posledné, čo urobím. Pred dvomi rokmi som jednu mala v cukrárni, otcovi som o tom nepovedala, pretože som si myslela, že je to normálna vec, a na začiatku, keď sa o tom dozvedel, tak mi nič nepovedal, no neskôr si odo mňa pýtal všetky peniaze, ktoré som zarobila až to došlo do štádia, kedy chodil do mojej práce si pýtať peniaze rovno do svojich rúk, aby sa nestalo, že si náhodou niečo nechám aj pre seba. V tej dobe mal síce stály príjem, pracoval vo fabrike za pásom, no mojich pár stoviek navyše sa mu zišlo na chľast a hazardné veci. Samozrejme, ako každého tínedžera, aj mňa to začalo štvať a jedného dňa som si vypýtala výplatu skôr a otcovi som povedala, že na tom bol majiteľ finančne zle, a tak mi vyplatí všetko ten ďalší mesiac aj s nejakými odmenami. Otec si nad tým veľmi nelámal hlavu, pretože som mu poslušne dávala svoju výplatu niekoľko mesiacov, a keď došlo k ďalšej výplate, tiež som si ju vypýtala predčasne a dokopy som mala na nejaký krajší náhrobný kameň pre moju mamu, než mala dovtedy. Lepšie povedané, predtým žiadny nemala. Aspoň takto som jej mohla prejaviť nejakú úctu. A vtedy... vtedy keď otec zistil, čo som spravila, vznikla tretia izba na účel, na ktorý teraz slúži. Na moje uväznenie a mučenie. Miestnosť, ktorá ma mala zlomiť. A potom mi zakázal kdekoľvek brigádovať, a preto je vždy taký napätý, keď prídem zo školy v nezvyčajnom čase.
Rozsvietila som displej. Odomkla som potiahnutím do strany a na pozadí sa na mňa vyškieral Tobias. On dal na pozadie seba? Neubránila som sa smiechu. Neviem či poznám niekoho, kto je tak skromný a narcistický zároveň.  Rozmýšľam, prečo ho nevidím častejšie sa usmievať. Veľmi mu to pristane, a možno je preto oveľa bezpečnejšie, ak sa pri mne tak často neusmieva. Zrazu mi pípla správa. Otvorila som ju. Meno odosielateľa svietilo – Tobias Jensen. Také formálne až sa ma to dotklo. Neskôr to prepíšem.
Iba sa chcem uistiť, že je všetko v poriadku?
Chvíľu som na tú správu iba civela. Koľkokrát o mňa musí prejaviť záujem, aby som po každé prestala byť prekvapená?
Áno.
Hneď po odoslaní sa mi zobrazilo pod správou, že si to prečítal. Rozmýšľala som, či tá odpoveď nebola príliš stručná a strohá, tak som dopísala:
Ďakujem ešte raz. Naozaj si to nemusel robiť.
Znova zobrazené, a potom sa objavili tri bodky a pípla ďalšia správa.
Urobil som to pre tvoju bezpečnosť. Aj tak by som bol radšej keby si bola pri mne.
Zalapala som po dychu. Predstava, že by som teraz bola s ním bola lákavá, ale bola taká atraktívna iba pre to, pretože som za tým videla znovu viac než je. Takže som to odohnala.
Určite nechceš prísť? Nerob si starosti o to, čo povedia ostatní v škole, o to sa postarám. Niečo vymyslím.
Páčila sa mi jeho iniciatíva. Je si všetkým taký istý a vždy vie, čo má robiť. Chcela by som jedného dňa byť ako on. Schopná vyriešiť všetky situácie, ktoré sa mi naskytnú pred nohami.
Už som ti povedala, že si všetko potrebujem premyslieť. A otec je navyše úplne okej.
Na to mi poslal iba smajlíka s prevracajúcimi sa očami, a potom znovu začal písať.
Tak sa vidíme v pondelok. Ak by si čokoľvek potrebovala, okamžite mi píš.
Pocítila som mierne sklamanie z uvedomenia, že ho celý víkend neuvidím. Tieto pocity musím zastaviť. Hneď. Musím ich pochovať už v zárodku. Dala som mu videné a pobrala som sa do sprchy.
Keď som konečne čistá a svieža vyšla z kúpeľne, prezlečená do pyžama, moje kroky viedli inde, než do mojej izby. Zaklopala som na otcove dvere do obývačky, aj keď boli otvorené, no chcela som aby registroval moju prítomnosť. Otočil sa ku mne. Stál pri hnedej komode, z ktorej si akurát vyťahoval ponožky, pretože sa chystal na nočnú zmenu,
,,Ak by si mohol, chcela by som sa s tebou porozprávať."
Stále pôsobil triezvo, možno preto, že ide do novej práce a chce si konečne nejakú udržať dlhšie ako mesiac, ale nerobila som si veľmi veľké ilúzie. Díval sa na mňa svojimi tmavohnedými očami, a potom jemne, no prekvapene prikývol. Ukázal na gauč, aby som si sadla, a tak som spravila. On si sadol oproti mne do gauča, prekrížil si prsty na rukách položených na kolenách. Možno sa zahrávam s ohňom, ale potrebujem odpovede.
,,Predtým než niečo povieš," prerušil ma skôr, než som začala, ,,chcem, aby si vedela, že ma naozaj mrzí, že som nechal Fredericka nech ťa vezme, aby som splatil svoj dlh. Neviem, prečo som s tým súhlasil." Odmlčal sa a pozrel na svoje prekrížené ruky. Sedel s agóniou v tvári, ktorú som uňho asi nikdy nevidela a nevedela som ako na to teraz reagovať. Potom ku mne zdvihol zrak.
,,Si..." zlomil sa mu hlas, ,,si v poriadku? Nespravil ti nič?" Prehrabal si vlasy a potlačil slzy, ktoré sa mu tlačili do očí. Ostala som v šoku. Nechápem. Nikdy sa ku mne takto nesprával. Akože áno, mal niekedy svetlé chvíľky, ale nikdy nie takéto. Nikdy.. Nikdy som z neho nemala pocit, že je mojím otcom v pravom zmysle slova, no teraz predo mnou sedí muž, ktorý ľutuje, že ublížil svojej dcére. Muž, ktorý mi ublížil zo všetkých najviac.
,,Asi si prekvapená mojou náhlou zmenou v správaní," ticho sa melancholicky zasmial a ja som stále iba sedela a čakala s kamennou tvárou, ,,chcel by som prestať s alkoholom a hraním. Aspoň sa o to pokúsiť... Po tom, čo sem prišiel Tobias," jeho tvárou prebehlo opovrhnutie, ,,tak som si spomenul a uvedomil, že som vo svojom živote ublížil naozaj veľa ľuďom a je načase sa pokúsiť zmeniť to. Ja," znovu sa mu zlomil hlas a tentoraz mu vyšla aj slza, ktorú ale veľmi rýchlo zotrel, ,,ja viem, že je to už neskoro, a že ma už možno nenávidíš, ale chcem skúsiť byť lepším človekom a.. otcom." A v tom stratil akúkoľvek kontrolu nad sebou, akú mal a rozplakal sa z plných pľúc. Slzy, ktoré sa mu predierali cez jeho prepadnuté líca nestíhal utierať, zaboril si tvár do dlaní, vzlykal do nich a ja som k nemu pristúpila. Možno som hlúpa a naivná, ale je to moja jediná žijúca rodina, ktorá mi zostala. Nemôžem ho zanevrieť, a preto som ho objala. Objala som svojho otca prvýkrát od svojich dvanástich rokov. Tuho ma zovrel vo svojom náručí a vzlykal do môjho ramena. Cítila som sa veľmi zvláštne. Bolo to neprirodzené a prirodzené zároveň, upokojujúce a znepokojujúce zároveň, dojímavé a hlúpe zároveň. Práve som dovolila, aby ma objal muž, ktorý ma roky týral, dovolila som, aby muž, ktorý mi strpčoval život polovicu môjho života, sa teraz utápal a hľadal odpustenie v mojom náručí, a aj napriek tomu som mu ho nedokázala odoprieť. Rovnaká krv asi naozaj niečo znamená a v tomto prípade tomu nebolo inak. Po chvíľke som ho od seba odtiahla, pretože čoskoro aj tak bude musieť odísť. Ak všetko myslí naozaj vážne, tak práve sa mi možno zmenil život.

Ahojte drahí čitatelia,

ospravelňujem sa, že takto neskoro vyšla nová časť, ale uvedomila som si dnes, že so ju zabudla publikovať. Ja som bola v domnienke, že som ju zverejnila už minulý týždeň, tak mi prepáčte. Dúfam, že sa Vám príbeh páči, ďakujem za každú spätnú väzbu.

S láskou, 

Diana.