Cataleya

26. Kapitola

Cataleya

Ubehlo už vyše týždňa od mojej spoločnej návštevy cintorína s Tobiasom a na ten bozk sme akoby zabudli. Bola to slabá chvíľka, ktorú ani jeden nerozoberal. Každý deň sa v podstate niesol v určitej rutine. Ráno ma vzal do školy a po škole ma vzal domov. Naše cesty boli niekedy tiché, inokedy sa nám nezastavili ústa. Zistila som, že si každé ráno dáva dvojité espresso, niekedy iba obyčajné, čo znamená, že v to ráno už jedno mal. Ja som si začala dávať latte, aj to iba preto, že tou kávou každý deň rozvoniaval auto a ja som sa stala asi pasívnou kávičkárkou a po tretí raz som si povedala, že skúsim aj ja niečo slabšie. Najprv to bolo obyčajné latte. Potom to bolo latte s kokosovým mliekom. A teraz je to už latte s kokosovým mliekom, šľahačkou a karamelovým sirupom na vrchu.
,,Zlepí sa ti riť, prisahám." Povedal mi, keď som si to objednala prvý raz a vtedy mi venoval uvoľnený široký úsmev, ktorý vidím málokedy. Zaujímalo by ma, čo sa mu stalo, že sa tak málo úprimne usmieva. Vždy má postavené múry a iba niekedy, cez nejakú malú štrbinku unikne nejaká časť z neho, ktorá existovala ešte pred tým všetkým. Predtým, ako som ho stretla prvýkrát. Viezol ma do a zo školy aj v dni, kedy nevyučoval a vtedy bol vo svojej druhej práci v nejakom vydavateľstve. Cez víkend sme si napísali zopár správ, ale ani jeden deň sme neboli bez úplného kontaktu a ja som začínala mať pocit, že sa zbližujeme.
S otcom som sa od minulého týždňa takmer nerozprávala, pretože bol väčšinou v práci alebo sme jednoducho udržiavali tichú domácnosť. Nebola to žiadna novinka, vždy tomu tak bolo a predstierať, že sa jedným rozhovorom všetko zmení bolo absurdné aj pre naivku ako som ja. Ale videla som, že sa skutočne snaží. Zatiaľ. O Frederickovi som tiež už dlho nič nepočula a premýšľam, či neočakáva, že sa za ním vyberiem sama od seba. Viem predsa, kde býva, takže to nie je vylúčené, ale stále vlastne neviem či tam skutočne chcem ísť, no niečo mi našepkáva, že by som mala.
Všetko bolo v poriadku. Myslela som si, že sa môj život konečne začína uberať nejakým jasnejším smerom, myslela som si, že ma nič nemôže vykoľajiť, ak to naďalej pôjde takto. A potom som to uvidela. Chystala som sa ísť na obvyklé miesto, kde sa zvykávame s Tobiasom po škole stretnúť, ale zamrzla som, keď som ho uvidela viesť intímnu konverzáciu s nejakou vysokou štíhlou ženou s dokonalými krivkami, ktoré jej obopínala krémová sukňa, pevnými prsiami, žiarivými blond vlasmi a vyzývavým červeným rúžom, ktorý sem tam navlhčila jazykom, kým tam očividne flirtovala s Tobiasom, ktorý ju pravdepodobne veľmi dobre pozná, pretože sa pri rozhovore s ňou jemne pousmial. Ten neznámy pocit ma zasiahol ako ostrý šíp. Pálilo ma za ušami a cítila som sa bezmocne. Cítila som ako sa mi sťahuje hrudník a zmršťujú pľúca. A potom sa jeho ľadovo modré oči stretli s mojimi. Jeho výraz sa takmer neviditeľne zmenil, ale ja som si to všimla, no nevedela som identifikovať, čo to bolo. Cítila som sa trápne, že ma prichytil, ako ich sledujem. Rýchlo som sa vybrala cez celé parkovisko a trielila si to domov. O chvíľu na to ma zastavila niečia ruka. Keď som sa otočila stál predo mnou Tobias.
,,Kde to uháňaš?"
Spýtal sa akoby ešte pred pár sekundami neflirtoval s nejakou ženou. Vrelo to vo mne.
,,Žeby domov?! Nechcela som ťa vyrušovať, keď som videla aký si ponorený do rozhovoru s tou ženou."
Bože, znela som absurdne. Chcela som zakryť ten hnev, ale krv v žilách mi doslova bublala. Zatváril sa zmätene.
,,Cataleya o čo ti tu ide? Máš s tým nejaký problém?!" Zaujal ofenzívny tón a mňa pri tom pichlo v srdci, pretože z jeho postoja, pohľadu ako aj hlasu išiel chlad. Pre nejaký dôvod sa ma to dotklo a nahnevalo ešte viac.
,,Či s tým mám nejaký problém?!" Zapichla som mu ukazovákom do hrude, na moment sa naň pozrel, ale nič s tým nerobil, no jeho pohľad stvrdol ešte viac. Ostal stáť na mieste a prepaľoval ma pohľadom, aký som uňho ešte nevidela.
,,Či-s tým-mám-prob-lém?!" Zopakovala som o čosi ráznejšie, ,,Možno keby si mi nedával toľko mätúcich signálov, možno keby som vedela, o čo ide TEBE, tak by som s tým nemala problém!" Takmer som kričala, ale bolo mi to jedno. Naše tváre boli tak blízko seba, že som cítila jeho dych na svojej pokožke a počula aj ten najmenší výdych. Položil mi ukazovák dole zo svojej hrude a prikročil ku mne ešte bližšie, na čo som ja cúvla, ale čoskoro som chrbtom narazila do budovy. Naše telá sa takmer dotýkali a nenávidela som sa za to, že som pocítila vzrušenie aj napriek tomu, že som bola totálne vytočená.
,,O akých signáloch hovoríš, Cataleya?" Moje meno z jeho úst prvýkrát za celý ten čas znelo ako niečo odporné. Drali sa mi slzy do očí. Och, len to nie. Nie nie nie nie, prosím. Nemôžem sa teraz rozplakať!
,,Myslím, že si ich v tej svojej peknej hlavičke iba nahováraš, pretože zúfalo dúfaš, že nájdeš niekoho, o koho sa môžeš oprieť. Zúfalo dúfaš, že nájdeš niekoho, kto ťa bude mať úprimne rád takú aká si, aj s tvojou temnou minulosťou. Zúfalo dúfaš, že nájdeš niekoho, koho budeš skutočne zaujímať. Dúfaš, že som niekto, kto ti dá svoje srdce na dlani a vezme si to tvoje a bude ho milovať," jeho slová mnou prechádzali ako ostrá žiletka, každým jedným slovom sa zväčšovala diera v mojom hrudníku, ,,ale preber sa Cataleya. Toto nie je rozprávka, o ktorej ti matka hovorila, keď si bola malá. Toto je krutá realita, v ktorej sa dejú skurvené veci. Toto je krutá realita, kde sa môžeš spoliehať iba na seba a nič také ako princ na bielom koni alebo láska neexistujú," priblížil sa k môjmu uchu a uštedril mi poslednú ranu, ,,tak si prestaň u mňa nahovárať akékoľvek romantické city voči tebe," zhlboka sa nadýchol a posledné slová povedal takmer nečujne, ,,nič také neexistuje. A nikdy ani nebude."
Sťažka som preglgla, snažila sa upokojiť svoj zrýchlený dych a rýchlo som si utrela slzy z mojich mokrých líc. Odstrčila som ho od seba a pozrela sa mu do tváre. Neopätoval mi pohľad, iba neprítomne hľadel do steny.
,,Choď do riti, Tobias Jensen!" Jeho meno som vypľula s takým odporom, akým to len šlo. Zaťal čeľusť, ale nič viac nepovedal a stále sa na mňa ani len nepozrel. Tak veľmi sa mu hnusím? Otočila som sa na päte a uháňala som si to od neho preč. Dokonca som sa rozbehla, aby som mu čo najskôr zmizla z dosahu, nedokázala som sa poriadne nadýchnuť. Nedokázala som zastaviť plač ani tú neutíchajúcu bolesť, ktorá mi panovala po celom tele. Tupá bolesť, ktorá nemala žiadny pôvod a aj tak som ju cítila všade.
,,Nenávidím ťa, Jensen." Zakliala som ho. Nikdy som ho takéhoto nevidela. Akoby to ani nebol on. Ale kašlem na to, nebudem ako hlupaňa hľadať dôvody, ktoré by ospravedlňovali jeho správanie, pretože taký dôvod neexistuje. Hnevala som sa naňho. Bože tak veľmi, ale ešte viac na to, čo povedal. Pretože mal pravdu. V ničom sa nemýlil. Som iba naivné dievča, ktoré celý život uniká pred realitou a predstiera, že je silná, pretože doteraz prežilo všetko, čo jej život nadelil. Ale v skutočnosti som s tým nikdy nič nespravila. Iba som sa predstierala, že sa nič nedeje. Iba som sa prispôsobila otcovým požiadavkám. Snažila som sa byť šedá myška všade kam som šla len preto, aby si ma nikto nevšimol, počúvala som otca na slovo, aby mi neublížil, ale ublížil aj tak. Romantizovala som si vzťah s Tobiasom, pretože som dúfala.. dúfala som, že sa na mňa pozerá inak, ako všetci ostatní. Vytiahla som mobil z vrecka a napísala Vaness smsku:
Kedy je ten večierok? Idem k tebe.
Je čas sa na chvíľu opustiť a prestať žiť podľa predstáv iných ľudí. Už ma to unavuje.