Cataleya

15. Kapitola

Cataleya

Dorazila som domov a pozdravila sa otcovi. Aj keď pozdrav nebol venovaný priamo jemu, skôr to bolo iba také automatické vyslovenie slova do éteru. Zložila som svoju tašku z pleca a hodila do izby. Išla som veľmi neochotne za otcom a s údivom zistila, že okolo seba nemá žiadne plechovky piva. Zastavila som pred prahom do obývačky, nechcem ostať uväznená v rovnakej miestnosti ako on. Aj keď v podstate už dávno som.

,,Čo chceš jesť?"

Odvrátil svoj pohľad od televízora, v ktorom práve vysielajú majstrovstvá sveta vo futbale a arogantne pozrel na mňa. V jeho očiach nie je žiadne začervenanie, ako je uňho zvykom.

,,Nehovor mi to ako nejakému faganovi."

Podráždene odsekol, neuvedomila som si, že by som sa ho to opýtala nejak drzo. Nemá zahmlený pohľad, aký máva bežne a celkovo pôsobil.. inak. Až potom som si uvedomila, že je triezvy.

,,O pár hodín prídu priatelia, tak sprav naviac. Je mi jedno čo, len nech je to jedlé, aby som nemusel míňať peniaze na nejakú donášku jedla."

Pošúchal si hlavu svojou zvráskavenou rukou a pohľad zapichol do zeme. Otočila som sa na odchod.

,,Cataleya."

Skamenela som. Neoslovuje ma mojím menom často, pretože sa tak volala aj moja mama. Pomaly som sa k nemu obrátila a v jeho tvári som uvidela... výčitky? Smutnými očami sa na mňa zadíval. Vstal a pomaly ku mne podišiel. Stále som sa ani nepohla. Ani len nežmurkla. Za to moje srdce vyskočilo niekde do krku. Možno si to aj všimol. Možno ho počuje.

,,Asi budeš musieť zájsť do obchodu," zdráhal sa a znovu si pošúchal temeno hlavy. Odvrátil pohľad a dodal: ,,Kúp si aj niečo pre seba a zvyšok si nechaj."

Vytiahol z peňaženky stovku a s roztrasenými rukami mi ju podal. Netriasli sa mu kvôli strachu, ale kvôli tomu, že si pravdepodobne nevypil už viac ako desať hodín. Najprv som sa pozrela na peniaze, ktoré mi podával, a potom do jeho očí, ktoré si ku mne tiež našli cestu. Zrazu som mala nutkanie sa uistiť, že sa má dobre.

,,Je všetko v poriadku?"

Nie som si vôbec istá, či bol dobrý nápad sa vôbec na niečo také opýtať. Nikdy.. nikdy nevedieme normálne rozhovory, ak sa toto dá nazvať normálnym rozhovorom.

,,A prečo by nebolo? Vezmi si tie peniaze skôr než si to rozmyslím."

Podráždenie a znechutenie sa mu prinavrátilo a stovku mi zapichol rovno do hrude a bezo slova sa otočil a vrátil do náručia svojho gauča. Z nejakého dôvodu ma však toto jeho chovanie tentoraz nijak nevydesilo. Rýchlo som sa spamätala a vybrala do kuchyne. Skontrolovala som, ktoré ingrediencie máme, a ktoré chýbajú. Neplánujem spraviť nič zložité, keďže príprava zložitých jedál trvá dlho a navyše potrebuje viac surovín a na to nemáme toľko peňazí. Ale otec mi dal stovku. Akoto že má na rozhadzovanie, keď ešte pred chvíľou mal problém s tým, že by objednal jedlo? Spísala som si zoznam a išla do najbližšieho marketu, aby som zohnala zvyšné suroviny.

.

Medzi regálmi som hľadala koreniny, ktoré budem potrebovať, rýchlo som ich našla. Prešla som k chladničke, vzala mleté mäso, a potom už iba syry.

,,Cheddar je lepší."

Takmer som vyskočila od zdesenia a pustila na zem mozarellu.

,,Prepáč, nechcel som ťa vydesiť."

Ospravedlnil sa mi muž, ktorý spôsobil zástavu môjho srdca. Tobias sa tu zjavil ako prízrak, vo voľných rifliach, bielom tričku, ktoré sa napínalo na jeho svalnatom hrudníku a čiernom koženom saku. Nikdy som ho nevidela takto odetého je to.. pekné. Veľmi sa mu tento štýl hodí, aj keď nepochybujem, že mu pristane čokoľvek. Očarujúco sa na mňa usmial a ja som ostala v nemom šoku. Usmieva sa veľmi zriedkavo, čo by mohol zmeniť. Zohol sa po mozarellu a podal mi ju.