Cataleya

30. Kapitola

Cataleya

Zobudila som sa v izbe na poschodí. Rozlepila som oči a snažila sa ich prispôsobiť svetlu, ktoré prenikalo cez levanduľovo fialové záclony, ktoré rámovali obrovské okno, ktoré sa týčilo zdola až k stropu a pokrývalo skoro celú stenu. Viem, že je nepriehľadné z druhej strany, takže som potlačila ten prvý náznak paniky, ktorý sa mi votrel do hrudníka. Sadla som si na mäkkej posteli s bielymi obliečkami. Cítila som sa ako v oblakoch, ktoré ma celú noc unášali pokojným spánkom. Prekvapilo ma, že nie sú v pastelových farbách, ako väčšina vecí v tomto byte.
,,Tieto farby mi len pripomínajú človeka, na ktorom mi veľmi záležalo."
Spomenula som si na jeho slová a uvažovala či tým človekom bola nejaká žena, ktorú kedysi miloval. Ktorú možno stále miluje. Prebehol mnou záchvev nepríjemného pocitu, ktorý som si nevedela vysvetliť. Je vôbec ešte schopný niekoho milovať?
,,Nedokážem ti dať to, čo chceš."
Raz mi povedal tieto slová, ktorým som nerozumela, pretože som ani sama netušila, čo od neho vlastne chcem. No možno hovoril o láske. Ale ak áno, tak potom čo ho donútilo myslieť si, že by takého citu už nebol schopný? Alebo to je iba mnou? Vzdychla som si nad tokom nepríjemným myšlienok .
,,Pomyslenie na teba s niekým iným ma zabíja."
Nevedela som, ako pochopiť toto jeho priznanie. Čo pod tým skutočne myslel. Ako veľmi úprimne to myslel. Čo pri tom cítil.
Zívla som si a natiahla sa na posteli a snažila sa spomenúť si na včerajšie udalosti. Obzerala som sa po izbe, keď mi zrak padol na nočný stolík po mojej ľavici z tmavého dreva. Okrem lampy tam bol aj pohár s džúsom a tabletkou. Zdvihla som papierik, ktorý tam bol prilepený a prečítala odkaz:
Vezmi si to na opicu. Musím niečo vybaviť v práci, prídem až večer. V kuchyni na linke sú peniaze, objednaj si jedlo. Večer sa uvidíme, ak ostaneš. Dúfam, že ostaneš. :)
Dlho som hľadela na ten papierik. S úsmevom. Študovala som jeho písmo, akoby som z neho niečo dokázala vyčítať. Grafológovia možno áno, ale ja žiadnym nie som. Keďže tu mám ten papierik aj pohár s liekom, musel prísť do tejto izby. Avšak miesto vedľa mňa bolo nedotknuté, takže tu nespal. Snažila som sa znovu rozpamätať, čo sa stalo po tom, čo som sa vygrcala.
⸸
Vzal ma na záchod a pridržal vlasy, aby som sa vyvracala. Jeho dotyky boli opatrné, jemné. Ani náznak znechutenia.
,,Prepáč, prepáč, prepáč." Stále som opakovala pomedzi prestávky, kedy sa zo mňa nehrnuli všetky vnútornosti.
,,Nemusíš sa za nič ospravedlňovať. Iba to zo seba dostaň, nech sa cítiš lepšie." A moje telo akoby reagovalo na jeho slová.
Keď mi už bolo lepšie, doprial mi trochu súkromia, vyšiel z kúpeľne a ukázal mi, kde nájdem náhradné kefky. Tak som sa osprchovala, vydrhla zuby a opláchla tvár. Nechal mi tu aj svoje sivé tričko, ktoré mi siahalo pod zadok a tým zakrývalo boxerky, ktoré mi požičal. Ubezpečil ma, že všetko je čisté, a že tie boxerky na sebe nemal ani raz, ale prekvapivo ma to sklamalo.
Cítila som sa ako zbitý pes. Môj žalúdok bol úplne naruby a aj napriek tomu, keď som vyšla z kúpeľne a uvidela ho rozvaleného na gauči s knihou v ruke v tom slabom svetle unikajúceho z krbu, niečo sa mi tam zahmýrilo. Túžba. Túžila som po ňom aj po tomto výstupe, ktorý sa odohral a nevedela som sa rozhodnúť či som stále iba príliš opitá alebo nechutná. Ani jedno som si o sebe nemyslela a predsa len mi stačil jeden pohľad naňho a znovu mi bunky v tele skákali od vzrušenia. Odvrátil zrak od knihy ku mne a myslím, že ma môj pohľad prezradil, pretože sa mu okamžite zvedavý pohľad zmenil na lačný. Hladný po tom, na čo sa díval. Na mňa. Pomaly a precízne si ma obzrel od hlavy až po päty, akoby si vychutnával každý jeden centimeter. Najmä v jeho veciach. Prehltla som, keď vstal a podišiel ku mne ľahkosťou ako šelma. Zastal iba pár centimetrov predo mnou, no dosť ďaleko, aby sa mi moje telo búrilo od tej vzdialenosti, ktorú som nedokázala prekonať.
,,Je ti lepšie?"
Iba zo mňa vyšiel súhlasný zvuk. Lišiacky sa usmial, akoby vedel, že mi kvôli nemu horí celé telo. Hanba z toho, že som sa pred ním pred chvíľou vyvracala vystriedala hanba z toho, čo sa mi odráža v očiach tak viditeľne. Neukojiteľná túžba po ňom. Odzbrojil ma ďalším lenivým úsmevom. Nečakala som, kam to povedie, a tak som preťala vzdialenosť medzi nami a zdvihla sa na špičky a znovu ho pobozkala.  Neodtiahol sa, práve naopak. Chytil ma okolo pása a pritlačil k sebe ešte viac. Tlačil sa ku mne rovnako túžobne ako ja k nemu, dotýkal sa ma všade, kam mu dočiahli ruky, skúmal moje telo a slastne zavrčal, keď mi stlačil zadok. Rukou mi chytil hrdlo a odtiahol ma od seba iba natoľko, aby prerušil bozk. Nebála som sa ho. Nebála som sa jeho zovretia na svojom hrdle, pretože som akosi vedela, že by mi nikdy neublížil. A preto, preto na mňa toto majetnícke gesto zaúčinkovalo blahodarne. Už som prestala vnímať, čo ma vzrušovalo najviac. Díval sa mi do očí a jeho dych prehlušoval ten môj.
,,Zajtra, Cataleya. Zajtra."
Prísľub. Prísľub niečoho, čo som prijala, pretože som videla v jeho očiach tú neústupčivosť. Myslí si, že som stále príliš opitá, a že z toho pramení moje konanie. On však netuší, že po ňom túžim dlho. Prikývla som a nechala ho, aby ma odviedol do izby.
⸸
Nevedela som, čo si myslieť. Vedela som iba, že po ňom stále túžim, najmä po tom, čo som videla, že po mne túži rovnako. A preto som sa rozhodla, že ostanem. Ostanem a zistím, kam to povedie.
Vstala som z postele a poobzerala sa po izbe, ktorá bola, samozrejme, vo farbách pastelovej fialovej a tmavého dreva. Okrem obliečok. Tie boli biele. Hľadala som akékoľvek náznaky, že tu niekto býva, ale nenašla som nič osobné, dokonca aj skriňa a zásuvky boli prázdne. Nič okrem nabíjačky, pohára s pitím, liekom a lístočku nenasvedčovalo, že tu niekto žije. Pravdepodobne táto izba slúži pre nejakých hostí. Išla som na prízemie do kúpeľne, aby som sa umyla, a pritom som prešla zavreté dvere z tmavého dreva ako zvyšný nábytok a rozmýšľala, či sa tam nachádza jeho izba. Keď som nechala vyhrať zvedavosť, stlačila som kľučku, no dvere ostali zavreté. Zamknuté. Čo tam skrýva? A možno si jednoducho iba zamyká izbu zo zvyku. Predsa len je to jeho súkromie, do ktorého nikoho vrátane mňa nič. Hodila som to za hlavu a dole na linke našla ďalší odkaz vedľa peňazí a zoznamu čísel na rôzne reštaurácie, ktoré robia rozvoz jedla.
Na záhrade je vypustený môj pes. Volá sa Zeus. Nepribližuj sa k nemu, kým nebudem doma, prosím. Je temperamentný a cudzím neverí.
Pomkla ma ďalšia vlna zvedavosti. Odkryla som závesy, ktoré zakrývali okno do záhrady a skutočne tam ležal veľký vlčiak otočený k plotu vedľajšieho domu. Prešiel mnou záblesk spomienky na môjho psa, ktorý bol rovnakej rasy a vlna smútku, pretože sa ho otec zbavil krátko po maminej smrti.
Odišla som do kúpeľne, rozhodla som sa aj oholiť. Všade. Len tak pre prípad. Neviem, čo všetko by som mala spraviť, pretože som ešte s nikým nespala, ale predpokladám, že toto je prvý krok. Usmiala som sa od vzrušenia a strachu zároveň, čo prinesie večer. V odraze zrkadla som už nevidela tú škaredú modrinu, ktorá mi orámovala oko. Vedela som, že Nick je špina, ale netušila som, že by zašiel až tak ďaleko, že by ma znásilnil. Iba izbu ďalej od otca. Vedel o tom? Vedel, že ma chce zneužiť a nechal ho? Ak nie, zaujímalo ho vôbec, prečo ide Nick do mojej izby? On ma nezachránil. Nie. Ale Frederick áno. Muž, ktorý tvrdí, že potrebuje moju pomoc. Požiadal ma o ňu tak dôverne, akoby ma poznal. Stále som sa nevedela rozhodnúť či sa v tom budem vŕtať hlbšie a zistím, čo odo mňa chcel. Nie. Nechcem si spomenúť na tú noc. Ani na nič spojené s nimi. Zatlačila som ich do úzadia a snažila sa znovu myslieť na niečo krajšie.
,,Nezaslúžim si ťa, ale nedokážem sa ťa vzdať."
Jeho slová ma miatli. Nedovolila som si im pridávať väčšiu hodnotu než možno v skutočnosti mali. Možno neznamenali nič. Možno ma chcel iba ukľudniť . Musela som na ne zabudnúť, pretože ak si ich príliš pripustím, tak skutočnosť bude bolieť o to viac.
⸸
Nechcela som míňať Tobiasove peniaze, a preto som sa rozhodla, že namiesto toho nám navarím z vecí, ktoré ponúkla jeho kuchyňa. Skončilo to mäsovou polievkou a špagetami s Morcadellou, pretože tu toho príliš veľa nemal.
Deň odsýpal pomaly a ja som ho v podstate strávila varením a čítaním kníh, ktoré sa mu tu povaľovali, a keďže som zo sebou nemala žiadne iné oblečenie, ostala som v jeho tričku a boxerkách, pretože moje oblečenie smrdelo od zvratiek. Síce nevyzerám práve najvábivejšie, ale spomenula som si na jeho vzrušený pohľad, keď ma v tomto včera uvidel. Myslím si, že to bude stačiť.
Počula som, ako sa otvorili dvere, rozbúchalo sa mi srdce a chvíľu na to vošiel Tobias v tmavomodrom obleku a bielej košeli, na ktorej mal rozopnuté posledné tri gombíky, ktoré nezakrývali jemné tmavé chĺpky na jeho hrudníku. Moje telo okamžite spozornelo. Ostala som ležať na pohovke, aby som nedala znať, ako ma znervózňuje jeho prítomnosť. Ihneď mi opätoval pozornosť a díval sa na mňa s iskrením v očiach.
,,Dúfam, že ti je lepšie."
Povedal to provokatívne, akoby mal niečo v pláne. Zhlboka som sa nadýchla.
,,Áno. Cítim sa už veľmi dobre." Z nejakého dôvodu som to povedala čo najzreteľnejšie.
V jednej ruke zvieral papierovú tašku, ktorej obsah som nevedela. Položil ju na kuchynskú linku, a ak sa dalo, nespúšťal zo mňa oči. Podišiel ku mne, oprel sa za mňa a díval sa na mňa zhora. Neviem, čo v ňom vyvolal ten pohľad, no spokojne sa usmial. Pripomenulo mi to zapradenie leva.
,,Mali by sme sa porozprávať." No povedal to, akoby rozhovor znamenal v skutočnosti niečo úplne iné.