Cataleya

16. Kapitola

Tobias

Ubehlo asi pätnásť minút odkedy som zaparkoval medzi autá na Boylston street pred Johnovým domom. A celých tých pätnásť minút som silno zvieral volant až mi zbeleli ruky. Nahnevane som ho pustil a udrel doňho, ako keby to nejak mohlo vyriešiť môj problém. Som ja ale idiot! Flirtovať so svojou študentkou je jedna vec, ale dovoliť, aby to zašlo až tak ďaleko?! Dokelu, skoro som ju tam pretiahol! Chýbalo mi tak, skurvene málo! Stále mám pred očami jej sklopený pohľad, kvôli myšlienkam, ktoré jej behali hlavou, keď som sa ju spýtal, že prečo ešte nemala priateľa. Stále mi kypí krv v žilách, keď si predstavím, že by mohla o svojej kráse ona či ktokoľvek iný pochybovať. Doriti, ale prečo? Ani zďaleka to nie je môj problém! Vyšiel zo mňa rev, pretože som nedokázal udržať svoje emócie pod kontrolou. Toto nie som ja. Nie som takýto impulzívny, dokážem svoje emócie ovládať dokonale a predsa len tu už dvadsať minút sedím v totálnej beznádeji, pretože absolútne nechápem, čo sa stalo. Netuším, ako to napraviť. Bolo tak príjemné ju držať, cítiť pod svojimi rukami jej malé nežné telo, bozkávať jej krásne plné pery a cítiť jej sladkú chuť na svojom jazyku. A to teplo medzi jej nohami, ktoré priam prosilo o moju pozornosť... Doriti! Musel som si viac rozkročiť nohy, pretože mi stvrdol penis. Stvrdol z tej spomienky! Drsne som si pošúchal dlaňami tvár, akoby som sa ju snažil umyť a zmyť všetky tie myšlienky, ktoré mi vírili v hlave. Zavrel som si oči a zhlboka sa nadýchol. Podržal som v sebe dych, a potom pomaly vydýchol. Zopakoval som to sedemkrát, keď to konečne zaúčinkovalo. Znovu som prevzal kontrolu nad svojím telom a svojimi myšlienkami. To, čo sa stalo, vyhodím z hlavy a nikdy na to už nebudem myslieť. Budem dúfať, že to nenahlási riaditeľovi, aj keď o tom veľmi pochybujem. Takisto budem dúfať, že na to zabudne. Musí. Ja na to musím zabudnúť.

Odhodlane som vystúpil z auta a pozrel sa na niekoľkoposchodové radové tehelné domy. Prešiel som priamo k Johnovmu a zastavil pred schodmi. Zvládnem to. Zazvonil som a o pár sekúnd mi otvorila Johnova opatrovateľka, Meggie. Musel som skloniť hlavu, aby som na ňu videl. Privítala ma širokým úsmevom, pri čom sa jej objavili vrásky okolo úst, na čele a aj pri očiach. Jej milá priateľská tvár ma zahriala pri srdci. Zabudol som, ako dávno sme sa nevideli. Objal som ju, pri čom som sa musel skloniť. Je maličká. Menšia ako Cataleya. Ach, zase na ňu myslím. V duchu som rezignovane vzdychol. Dal som si dole svoje kožené sako a zavesil na vešiak.

,,Rád ťa vidím, Meggie. Ako sa máš?!"

Na jej tvári som uvidel, ako sa mojej otázke potešila.

,,Och pán Jensen, je to od vás také pekné, že sa o mňa zaujímate. Ďakujem, mám sa dobre a čo vy?"

S očakávaním na mňa hľadeli jej priateľské hnedé oči, v ktorých sa odrážala múdrosť, akú vidíte iba u starých ľudí, ktorí v živote prežili veľmi veľa.

,,Mám sa dobre, ďakujem za opýtanie." Zdvorilo som jej odpovedal.

,,Povedzte mi, Meggie.. Ako je na tom John?"

Chcem sa na to pripraviť predtým, ako ho uvidím. Ako som predpokladal, Meggin výraz tváre v okamihu posmutnel. Jej tvár od starostí v sekunde zostarla minimálne o ďalších desať rokov. V hrudníku som pocítil akýsi tlak. Úzkosť. Zastavila pred schodmi, ktoré viedli do jeho izby.

,,Viete, pán Jensen.. S pánom Andersonom je to horšie. Ale nie oveľa!" rýchlo dodala, keď si všimla, že ma táto správa nepotešila. Neskoro. Vybral som sa hore po modrom koberci, ktorý sa rozpína na bielych schodoch. Dvere do jeho izby sú pootvorené. Na moment som zastavil, pretože viem, že to, čo uvidím, nebude najľahšie.