Cataleya

33. Kapitola

Cataleya

Ráno sa prebudím v Tobiasovej izbe, no po ňom ani stopy. Pozriem som sa na hodiny vedľa postele, ktoré ukazujú päť minút po ôsmej. Porozhliadam sa po jeho izbe, ktorá je úplne iná ako zvyšok domu. Jeho izba je tmavá. Temná. Bez farieb. Bez života. Steny sú tmavosivé, až miestami mám pocit, že sú čierne. Nábytok je z tmavého vylešteného dreva, posteľ s čiernym čalúnením a sivými obliečkami, tmavohnedé parkety. V izbe je ďalšia izba, vstanem a zistím, že je to kúpeľňa. Má vlastnú kúpeľňu v izbe, hm, závidenia hodné. Nechcem sa mu hrabať v jeho izbe, no moja túžba o ňom zistiť ešte viac ma premôže. Započúvam sa, na moment zadržím dych, aby som sa uistila, že ho nepočujem sa približovať. Je to smiešne. Správam sa, akoby som bola nejaký zlodej, nejdem mu predsa nič ukradnúť ani sa mu hrabať v skriniach, ale zároveň nechcem, aby ma prichytil, ako mu študujem izbu, akoby som z nej chcela vyčítať, kým skutočne je. Nie že by som nevedela kým je, ale niekedy som zmätená. V jednom momente mám pocit, že je mi to najbližší človek na svete spolu s Vanes aj napriek tomu, že sa nepoznáme až tak dlho, ak nerátam naše stretnutia  v detstve, no to jednoducho spoznáte.. Ten pocit. Ten pocit, keď si s niekým sadnete tak veľmi, že máte dojem, akoby ste sa poznali odjakživa. No potom, potom sa stane niečo, o čom nemám potuchy, pretože sa mi nikdy nezdôveril nejak hlbšie. Jednoducho nastanú momenty, kedy zrazu zmení náladu. Kedy je pochmúrny, nahnevaný, agresívny, tichý. Neviem čím si to vysvetliť. Viem len, že ho naháňa minulosť, ktorá ho niekedy dolapí a on sa ňou dusí. Moja prirodzená zvedavosť by chcela vedieť, o čo ide, no zároveň ho do toho nechcem tlačiť, pretože chcem vedieť, že sa mi zdôverí preto, pretože chce. Nie preto, že mu inak nedám dýchať. Napokon všetci máme svojich démonov, iba by som chcela, aby mi dovolil mu s nimi pomôcť bojovať. Tak, ako on pomáha mne.
Na jeho písacom stole pri okne si všimnem fotku v rámčeku. Dvihnem ju a lepšie si ju obzerám. Sú na nej traja ľudia. Jedna žena a dve deti. Jeden chlapček, môže mať tak dvanásť. Je to Tobias. Spoznám ho hneď na prvý pohľad, pretože sa odvtedy jeho základné črty nejak radikálne nezmenili. Teda iba pôsobí mužnejšie a staršie. Vedľa neho je o veľa mladšie dievčatko s blonďavými vlasmi, no rovnakými očami a noštekom ako on. Jeho sestra. A z druhej strany dievčatka je nejaká žena. Veľmi krásna  mladá žena. Jeho matka. Ich matka. Viem to, pretože má rovnako čierne vlasy ako on i ľadovo modré oči ako oni obaja. Pozriem si fotku z blízka. Všetci sa na nej úprimne usmievajú. Tobias je tam šťastný. Takto ho zoširoka usmievať som ho ešte asi nevidela, no chcela by som.
,,Myslel som si, že ešte spíš. Prišiel som ťa zobudiť."
Prekvapil ma objatím zozadu. Previnilo sa k nemu otočím, akoby ma pristihol pri niečom zakázanom. Ale ktovie, ako to vníma. Prezerala som si jeho izbu, pre niekoho to môže byť ako vážne vniknutie do súkromia. Aj keď ma sem predsa pustil on. Pozrel sa na obsah mojich rúk, a keď v nich uvidel obraz, úsmev mu zamrzol. Pustil ma a jemne mi ho vybral z rúk a obzrel si ho.
,,Moja mama a sestra."
Povie akosi vzdialene a ja vycítim, že niečo nie je v poriadku.
,,Viem. Podobáte sa."
Odpoviem mu a rozmýšľam, kam nasmerovať tento rozhovor. Neviem, čo sa môžem spýtať a čo nie. O jeho rodine mi vlastne nikdy nehovoril. Doteraz som si myslela, že John je jeho nevlastným otcom alebo čosi také, pretože ho otcom nikdy nenazval. Vždy mu hovoril po mene. Chvíľu sa ešte díva na fotku, a potom ju so smutným úsmevom zľahka položí na miesto.
,,Už nežijú."
Prezradí mi, no okrem bolesti sa v jeho hlase odráža aj akási výstraha. Aby som sa nepýtala viac. A ja to rešpektujem. Hlavné je, že sa mi vôbec zdôveril. Netuším, ako umreli, no viem sa do neho vcítiť. Moja mama mi tiež stále chýba. Každý jeden deň. A nikdy to nebolelo o nič menej.
Tobias sústredí svoju pozornosť na mňa a vtisne mi jemný bozk skôr, než sa nadejem.
..Mmmmmm ranný dych!"
Veselo zašteboce, akoby ešte pred chvíľou nebojoval s vlastnými spomienkami. S uvedomením sa odtiahnem a zakryjem si ústa dlaňou, keď prehovorím.
,,Prečo si ma pobozkal!"
Aj napriek tomu, že mám prekryté ústa, radšej ich otváram pri rozprávaní čo najmenej. Tobias sa zasmeje a ja utekám do kúpeľne, aby som si umyla zuby a on ma nadšene prenasleduje a chytí za boky a pritiahne si ma naspäť. Otočí si ma a znovu ma pobozká. Ja sa od neho snažím odtlačiť. No nepúšťa ma a cítim jeho úsmev na mojich perách. Napokon sa odtiahne, stále s úsmevom od ucha k uchu.
,,Mňa tak ľahko neodradíš, Troyanová. Bež si umyť zuby, máš tam pripravenú bielu kefku. Počkám ťa dole."
A potom mi znovu prilepí jemný bozk na pery a tentoraz sa už nevzpieram. Veď už to je aj tak jedno. Sledujem jeho ladné kroky, keď odchádza, až kým ho stratím z dohľadu. Usmievam sa. Asi ako úplný blázon. Čo sa to deje? Kde zmizol včerajší Tobias, ktorý so mnou nechcel spať v jednej posteli a hovoril, že nebude robiť žiadne romantické gestá? Čo je potom toto? To, že ťa nedokážem zasypať láskou, robiť romantické gestá, sľubovať ti hory doly, neznamená, že sa nebudem snažiť, aby som ťa bol čo najviac hoden, ako to dokážem. Spomeniem si na jeho slová a mám podozrenie, že ešte len nestretol človeka, pre ktorého by chcel byť romantický. Pretože pre mňa je už toto teraz to najromantickejšie, čo pre mňa kto kedy spravil. Možno je to tým, že nemám skúsenosti s randením, ale možno je to o to lepšie.
⸸
Po tom, čo som zo seba spravila človeka zídem do kuchyne, v ktorej to vonia jedlo.
,,Mmmm."
Slastne si zamrmlem, keď zacítim upraženú slaninu a vajíčka.  Sadnem si za pult k jednému z tanierov, ktorý je tam už nachytaný. Slanina, vajíčka, chlieb s maslom a čaj. Keď si k nemu privoniam, zistím že je to zelený čaj. Mňam!
,,Tak ešte raz, dobré ráno, Cataleya."
Sadne si po mojej ľavici a vtisne mi ďalší bozk. Tentoraz mi z úst už nesmrdí! Ale tú poznámku si nechám pre seba.
,,Ďakujem. To.. to si nemusel."
Vykokcem a chvíľu iba hľadím na to jedlo. Neschopná si odkusnúť. Som šokovaná a zároveň.. Ani neviem. Tak veľmi mi to pripomenulo mamu.. Keď ešte žila, zvykávala mi chystať jedlo. Od vtedy... Od vtedy mi nikto nikdy nič nepripravil.
,,Ďakujem."
Poviem ešte raz o čosi menej zarazene a usmejem sa na Tobiasa. Zľahka sa na mňa usmeje s vrúcnym pohľadom, akoby presne tušil, čo mi prebehlo hlavou.
,,Ty si navarila pre mňa včera. Toto je to najmenej, čo môžem urobiť."
Tak asi netušíš, ako veľa to pre mňa znamená.
,,Včera si napokon spal so mnou, však?"
Vyberiem tému, kým spolu raňajkujeme. Za priehľadnými dverami do záhrady kňučí Zeus. Usmejem sa.
,,Najprv som tomu dementovi dal jesť," kývol smerom k Zeusovi, ktorý sa na nás stále entuziasticky pozeral, ,,ale áno, potom som zaspal pri tebe."
Prizná sa a v mojom podbrušku sa rozhostí teplo.
,,Hmm... O čom sa ti snívalo? Kričal si zo sna.. To preto.. preto."
,,Preto som nechcel s tebou spať v jednej posteli. Nechcel som, aby si toho bola svedkom, ale evidentne to bolo aj tak jedno."
To mnohé vysvetľuje a trochu mi aj odľahlo, pretože som si myslela, že som ho nejak urazila. Prikývnem a prestanem jesť a sústredím sa lepšie naho. Chcem si zapamätať všetko, akoby to malo byť naposledy. Vždy to tak robím. Odkedy umrela mama tak sa bojím, že prídem o niekoho ďalšieho len tak náhle. O niekoho, na kom mi záleží.
,,Vždy sa mi sníva o tom istom, ale teraz o tom nechcem hovoriť. Vlastne som ti chcel povedať, že dnes pôjdeme za Johnom."
Úspešne odbočí od témy, pretože zmienka o Johnovi ma donútila zabudnúť na moje predchádzajúce myšlienky.