Cataleya

28. Kapitola

Cataleya

,,Čo si to urobila?!" Neveriacky som sa obrátila k Vaness po tom, čo pred pätnástimi minútami poslala Tobiasovi našu polohu bez môjho dovolenia! Pokrútila hlavou a pri sledovaní toho pohybu sa mi zatočila tá moja.
,,Si úplne spitá a nepočúvaš ma! Neviem, čo sa stalo, ale keď odmietaš moju pomoc, tak verím, že on ťa nejak presvedčí, aby si si šla ľahnúť!"
Mala pravdu, ale to som jej teraz nemienila priznať. Otočila som sa na odchod, pretože som nemala chuť počúvať poučné rečičky. Nie som už malá, aj keď sa tak možno teraz správam. Čo by asi povedal Tobias keby ma videl v takomto podnapitom stave? Je mi to jedno. Nech ide do riti. Mojím svetom sa zatočilo a ja som sa zatackala a spadla. Teda takmer. Namiesto toho som pristála v teplej náruči a na veľmi malý okamih som dúfala, že to je Tobias. Hlupaňa, nemala by som mu venovať ani sekundu.
,,Mala by si si vážne ľahnúť, poď vezmem ťa do izby." Nevinne navrhol Adam a ja som už bola unavená každému namietať, preto som ostala ticho.
Zdvihol ma na nohy a uprel na mňa svoje tmavé oči, ktoré sa lišiacky leskli. Vypil asi toľko čo ja, tak sa čudujem, že na tom nie je rovnako zle. Usmiala som sa naňho. Spomenula som si na ten incident, ktorý sa stal pred pár mesiacmi, kedy sa o niečo pokúšal a vtedy v tom zabránil Tobias. Prečo všetky moje myšlienky napokon vedú k nemu? Nechcela som na to myslieť. Každopádne po niekoľkých drinkoch Adam vôbec nevyzeral v mojich očiach už až tak zle, práve naopak, bavila som sa s ním a on to naplno využil. Nie ako Jensen, ktorému som úplne ľahostajná. Vošli sme do drevenej chatky nie príliš ďaleko od jazera, pri ktorom sme boli. Pôvodným plánom bola pláž v Duxbury, ale nikto neostal dostatočne triezvy, aby nás tam odviezol. Takže sme sa zmierili s týmto.
Vnútri na prízemí bolo zopár ľudí, hudba hučala zo všetkých smerov až bolo ťažké počuť čokoľvek iné než muziku. Adam ma chytil za ruku, aby som sa mu nestratila a viedol ma hore po schodoch pokrytých béžovým kobercom, kde sme minuli zopár ľudí, ktorých ani nepoznám. Niektorí sa tak strašne bavili, že som mala chuť sa pridať, ale Adam ma pevne držal za ruku. Cestou sme minuli nejaký párik, ktorý sa bez hanby chytal za genitálie a vášnivo bozkával až ma to na moje prekvapenie vzrušilo. Alkohol. Vošli sme do nejakej izby, ktorá bola prázdna a Adam za nami zavrel. Vnútri bola tma až na ružový neónový nápis „Paradise" prilepený na stenu. Miestnosť bola tmavá, ale mierne osvetlená a spoznala som iba posteľ a nejaký nábytok, ktorý som videla nejasne. Spoza dverí sem prenikala melódia, ktorá sa zmenila na pomalšiu, jemnejšiu, romantickejšiu. Zavrela som oči a nechala sa unášať melódiou, hodila som všetko za hlavu. A mysľou znovu zablúdila k žiarivo modrým očiam. Niečie ruky ma chytili zozadu. Oblepili mi moje boky, jemne sa posúvali vyššie, teplé mäkké pery sa dotkli môjho krku a okamžite to poslalo signál medzi moje nohy.
,,Tobias." Zbožne som zašepkala. Nespoznávala som svoj hlas, možno som to ani nepovedala. Pocítila som jemný úsmev na krku. Prečo mám preňho takú slabosť? Jeho slová ma nahnevali, prečo by som ho mala nechať, aby sa ma dotýkal? Nedokázala som racionálne myslieť, cítila som sa opantane. Je mi to jedno, nech si so mnou robí, čo chce. Chcem, aby sa dotýkal každého centimetru môjho tela, aby mi ukázal, aké to je byť zbožňovaná, aké to je byť v siedmom nebi. Chcem, aby vyvrátil slová, ktorými ma nedávno zranil. Posúval si ruky vyššie a skrz tielko silno zovrel moje prsia, stlačil ich a vzrušene zapriadol. Pritlačil sa ku mne svojimi bokmi a narazil svojou erekciou o môj zadok. Vyšlo zo mňa tiché zastonanie. Jednou rukou znovu skĺzol nižšie k lemu mojich nohavíc a pomaly sa pretlačil dnu. Vzrušene som sa usmiala a zastavila mu ruku. Nechcem na to ísť pomaly. Prišlo mi to príliš romantické a to nechcem. Nechcem, aby to vyzeralo, že je to niečo viac, keď nie je. Otočila som sa k nemu s úsmevom a zrazu ma ovalila studená sprcha. Modré oči v mojej predstave vystriedali tmavé, temné hnedé. Adamove oči iskrili vzrušením a ja som si až teraz uvedomila, že som sa nechala uniesť svojou fantáziou. Cúvla som a spadla som pri tom priamo na posteľ a to vyslalo Adamovi nesprávne signály. Sadol si na mňa obkročmo. Pľúca sa mi akoby zmenšili, zovrelo mi hrudník a srdce mi vyskočilo niekde až do krku. V snahe ho odtlačiť mi chytil ruky a dal ich nad hlavu. Začala som sebou metať.
,,Prestaň, Adam. Zle si si to vysvetlil, pusť ma!" Prosebne som naliehala, ale on sa iba usmial.
,,Páči sa mi táto hra. Vzpieraj sa ešte viac, vzrušuje ma to." Zapriadol mi do ucha a znovu pobozkal na krk. Skrútila som sa od znechutenia čo najviac ako to pod váhou jeho tela šlo. Dychčala som od paniky, no on si to akoby ani nevšímal.
,,Pusť ma!" Precedila som pomedzi zuby. Zapriadol a začal ma bozkávať vo výstrihu. Snažila som sa ho odhodiť telom, ale s pevne zovretými rukami nad hlavou a ním obkročeným okolo mňa to nešlo.
,,Pomoc!" Zakričala som, akoby bolo reálne, že by ma niekto cez tú hlasnú hudbu mohol počuť. Začala som panikáriť ešte viac a rozhliadala sa okolo seba. No márne, nič som nevidela.
,,Adam prosím, skutočne to nechcem." Začala som vzlykať, ale on bol akoby hluchý. Nepočúval ma, nevnímal, iba ďalej preskúmaval moje telo. Na chvíľu uvoľnil zovretie okolo mojich rúk, aby sa mohol posunúť nižšie a vtedy som si ich vytrhla a poškrabala ho, načiahla sa po najbližší predmet, ktorý mi vošiel pod ruku a udrela mu ním hlavu. Na moje nešťastie to bol iba nejaký zošiť, ale jeho rohom som ho trafila do oka. Prevalil sa na bok, čím mi uvoľnil cestu a ja som to okamžite využila, aj keď sa mi neskutočne točila hlava a nebola som si istá či vôbec idem priamo k dverám. Podarilo sa mi ich otvoriť. Otočila som sa smerom k Adamovi či tam stále leží a vzápätí do niekoho tvrdo vrazila. Ten niekto ma chytil za ramená, a keď som uvidela jeho ľadový pohľad, o ktorom som ešte pred chvíľou fantazírovala, konečne som si dovolila vydýchnuť. Unikla mi slza, ktorá sa drala na povrch už od momentu, čo som si uvedomila, čo sa to s Adamom deje. Tobias mi ju jemne zotrel a pohľadom zablúdil za mňa. Ak bol jeho pohľad ľadový, tak teraz dosiahol najnižšiu teplotu, aká bola možná. Chlad, ktorý by nerozmrazilo ani Slnko. Zúrivosť mu preblysla v očiach ako ničivý blesk, napol čeľusť a zaťal zuby.
,,Počkaj ma tu." Ticho mi prikázal predtým, než ma obišiel a zamieril si to do izby, z ktorej som iba pred chvíľou utiekla.
,,Tobias nie, prosí-"
Neskoro, pretože schytil Adama pod krk a poriadnu mu vrazil. Keby hudba nebola taká hlasná, možno by som počula aj rupnutie kostí, pretože Adamova hlava sa až bolestivo vytočila doľava. Dlaňami mu oblapil krk a hlavu zozadu, potlačil smerom dole a neľútostne sa stretla s jeho kolenom. Adam sa zapotácal dozadu, späť na posteľ celý zakrvavený.
,,Tobias!"  V tele sa mi znovu zhromažďovala panika rovnako rýchlo, ako zhluk ľudí, ktorí chceli vedieť, čo sa deje. Jeho ľadový pokoj vystriedal nekontrolovateľný oheň.
,,Tobias!" Skúsila som znovu a tentorazúspešne. Otočil sa ku mne, s rovnako zúrivým pohľadom, ako doteraza premeral si všetkých ľudí, ktorí stáli okolo mňa, akoby sa chcel uistiť,že je všetko v poriadku. Že ja som v poriadku. Vyšielz izby. Schytil ma za ruku a ťahal so sebou von.