Cataleya

4. Kapitola

Tobias

O pól piatej som vstal na svoj budík, aby som stihol ranných päť kilometrov pri rieke Charles aj s mojím psom Zeusom, a keď som sa vrátil do domu, prezul som si bežecké tenisky na vzpieranie a rozohriaty vošiel do svojho súkromného fitka priamo k stojanu na drepy.

.

Stále som rozmýšľal nad svojou novou triedou a najmä nad tou Troyanovou. Ani vlastne neviem prečo, možno je to tým, že ma John osobne požiadal, aby som mu dal veľký pozor na jeho triedu, najmä na Cataleyu a mužovi, ktorého beriete ako svojho otca, predsa nepoviete nie. Hlavne keď vás o to požiada na smrteľnej posteli. Má rakovinu v poslednom štádiu a výslovne ma poprosil o to, aby som o tom jeho triedu neinformoval.

Nechápem, ako mu môže na nich tak záležať. Sú to iba deti, ktorí z jeho života odídu rovnako náhle, ako aj prídu. Prijal som jeho prosbu s vedomím, že si tie decká k sebe nepustím a jednoducho ich povediem do úspešného konca, a potom ich nikdy znovu neuvidím. Je to predsa iba rok. Samozrejme to neznamená, že ich nebudem podporovať najviac, ako to bude v mojich silách, presne tak, ako to kedysi urobil John, keď si ma vzal pod svoje krídla. No to sa dá aj bez toho, aby som sa k ním nejak citovo pripútal. Dúfam. A napokon, budem ich triednym učiteľom iba na polovičný úväzok, pretože mám pod palcom ešte jednu vydavateľskú firmu, ktorá si vyžaduje moju pozornosť.

O Troyanovej som v jej zložke našiel iba jej študijné úspechy, prehrešky, pár osobných údajov a to, že sem prestúpila pred tromi rokmi, a že je od svojich spolužiakov staršia o jeden rok a má dvadsať. Prešiel som si ešte raz zopár zložiek svojich študentov, urobil si niekoľko poznámok a otázok ku každému z nich, a potom som sa presunul na maily z mojej druhej pracovnej činnosti a tým je moja vydavateľská firma Miracle. Tento rok som jej vedenie dal na starosť najmä môjmu zástupcovi Phineasovi, aby mi pomohol, keďže by som inak nestíhal školu, nieto ešte v tomto prípade, kedy mám dokonca vlastnú triedu. Phineas je môj dlhoročný partner a verím mu, že sa o vydavateľstvo postará rovnako dobre, ako ja. Ak to zvládne, urobím z neho skutočného partnera.

Skončil som okolo siedmej, a potom som sa už iba osprchoval a pripravil do školy.

Nasadol som do svojho firemného auta, čierneho Nissanu a v škole bol do piatich minút. Šiel by som pešo, ale nechcel som meškať, hlavne keď o tom chcem poúčať svojich žiakov. Musím im ísť príkladom. Odfrkol som si nad tou myšlienkou, pretože v ich veku som bol rovnakým faganom. A možno by som ním bol aj doteraz, keby sa nestali určité okolnosti.

Zaparkoval som, zamkol, a následne vošiel do trojposchodovej budovy strednej školy. O päť minút zvoní na hodinu a síce na ňu nebudem meškať, v práci som mal byť už o pól. To je jedno, možno si to nikto ani nevšimol.

Vošiel som do svojej triedy 4. B. V momente všetci stíchli, pozdravili sa mi a niektorí sa dokonca na počesť môjho príchodu postavili. Nie sme vo vojenskej škole, tak som im jednoduchým mávnutím dal najavo, aby si sadli, necvičím tu predsa opice.

,,Zdravím."

Odzdravil som sa im, no viac pozornosti som im nevenoval. Zazvonením všetci zaujali svoje miesta a skôr než som začal hovoriť, som po miestnosti vyhľadával Cataleyu Troyanovú, no nikde som ju nenašiel a vo mne to vyvolalo obavy. Nechal som ju predsa ísť na cintorín, keď sa už stmievalo. Ešte k tomu evidentne zbitú a vlastne som nemal žiadnu istotu, že ju útočník neprenasledoval. Kurva. Po hodine zavolám k nej domov, aby som sa uistil, že je moja študentka v poriadku.

,,Otvorte si učebnicu na strane stodvadsať, dneska si zopakujeme minulé časy a všetky ich variácie."

Začal som hodinu a snažil sa do jej konca vytesniť Cataleyu z hlavy. Nie som tu ani dva dni a už sa o svojich žiakov bojím ako o svoje deti. Radšej som sa pozrel na papier so zoznamom študentov a náhodne prečítal niekoho meno.