Cataleya

24. Kapitola

Tobias
Pozrel som sa na svoje hodinky, ktoré ukazovali 7:35 a klopkal prstami po volante. Čakal som vo svojom aute pred Cataleyinou bytovkou. Kde trčí? Viem, že vždy mešká do školy, no začali sa ma zmocňovať obavy či sa jej niečo nestalo. Už som bol na ceste k jej vchodovým dverám, keď sa v nich zrazu objavila. Ovanul ju jemný vietor a učesal jej husté hnedé vlasy dozadu, čím viac odkryl jej tvár s výraznou čeľusťou, výraznými lícnymi kosťami, ktoré sa jej mierne červenali, a potom, keď sa otočila mojím smerom, jej zelenohnedé oči spatrili tie moje. A jej líca očerveneli ešte viac a mňa by veľmi zaujímalo, prečo. Usmial som sa nad tým javom a podišiel k nej.

,,Dobré ráno, slečna Troyanová."

Z nejakého dôvodu som sa usmial pri pohľade na ňu a ona mi úsmev opätovala, aj keď sa tvárila trochu zmätene.

,,Moje podmienky."

Pripomenul som jej a tým vysvetlil moju prítomnosť. Všimol som si, že mala zamaskovaný monokel pri oku, ktorý sa už trochu stiahol. Pri pohľade naň mi stúpal tlak.

,,To ma akože chceš viezť každý deň do školy?" Nadvihla obočie.

,,Aj v dni, kedy v škole ani nemusím byť." Myslím to vážne.

Neveriacky sa zasmiala a ja som sa snažil nevziať si to k srdcu. Myslí si, že sa na ňu vykašlem, ako všetci ostatní, ale ja jej dokážem, že keď si niečo zaumienim, tak si za tým stojím.

,,Ďakujem." Tlmene so skromným úsmevom si nasadla do auta. Otočil som sa k nej a položil svoju dlaň na tú jej. Teplo, ktoré ma okamžite zasiahlo ma prekvapilo, ale ja napriek jej prekvapenému pohľadu som ju neodtiahol.

,,Cataleya, prestaň sa preto cítiť zvláštne. Absolútne netuším, čo ti behá hlavou, ale prisahám, že toto robím ako pre teba, tak aj pre seba. Cítim sa oveľa lepšie, keď viem, že si v poriadku, dobre? Tak nad tým toľko neuvažuj."

Vážne mi hľadela do očí a ja som sa tomu prenikavému pohľadu snažil neuniknúť. V aute sa pocitová teplota zrazu rapídne zvýšila a môj pohľad skĺzol k jej perám. K tým krásnym plným perám, ktoré som už raz mal možnosť ochutnať. Skôr než som si uvedomil, čo robím som posunul ruku vyššie až k jej brade a jemne jej ju nadvihol, aby som sa lepšie mohol pozrieť na tie ústa, ktoré som chcel znovu cítiť. Jej oči mi prezrádzali, že chcú, aby som pokračoval, a preto som sa odvážil palcom prejsť po jej spodnej pere. Tak mäkká. Sklonil som sa k nej, tak blízko až som cítil jej dych na svojej pokožke. Ako sa obtrel a jemne ma oblizol a zrazu som ju jasne videl, ako leží na chrbte, celá nahá podo mnou, len a len moja a pri tom, ako do nej vnikám z nej vychádzajú tie nádherné vzdychy, ktorými ma prosí o viac. DOKELU. Silno som zavieral svoje oči, zhlboka sa nadýchol a stiahol z nej ruku. Potom som ich otvoril a bol by som radšej, keby som to nebol urobil vôbec. Bolesť, ktorá sa jej odrážala v tvári ma zasiahla viac, ako by som si kedy bol priznal.

,,Prepáč." Bolo všetko, na čo som sa zmohol. Ublížil som jej, znovu.

Neodpovedala, iba sa otočila a hľadela na cestu, a aj keď som jej chcel niečo povedať a ospravedlniť sa ešte raz za to, čo sa práve teraz stalo, tak som nemohol. Sám to nedokážem vysvetliť.

⸸

Prial by som si, aby cesta do školy trvala dlhšie, aby som mal možnosť s ňou stráviť viac času. Aj keď ona si teraz určite želá presný opak. Prerušil som dlhé ticho.

,,Doma je všetko v poriadku?"

Opýtal som sa kým som odbáčal do uličky neďaleko školy, v ktorej som zastavil, aby som ju vysadil, nech nás nevidí žiadny pedagóg, ktorý by si mohol vytvoriť unáhlený názor. Ale toto vyriešim neskôr. Odopla si pás a pri odpovedi sa na mňa ani len nepozrela.