Cataleya

18. Kapitola

Cataleya

Pomaly som sa začala prebúdzať na silnú bolesť hlavy v oblasti ľavého oka, pri čom ku mne prenikali rôzne zvuky ako pískanie silného vetra, šumenie listov, zvuk televízora.. a vtedy som si uvedomila, že tieto zvuky som nikdy predtým pri zobúdzaní nepočula. Okamžite som rozlepila oči a prudko vstala, čo som veľmi rýchlo oľutovala, pretože bolesť za ľavým okom sa veľmi rýchlo rozšírila do celej mojej hlavy a mne sa neznámy priestor zatočil priamo pred očami. Rozmazane som uvidela, ako sa ku mne niekto pomaly priblížil a snažila sa zaostriť na otvorenú dlaň nasmerovanú predo mnou.

,,Upokoj sa, pomaly si ľahni." Ten hlas mi bol povedomý, no tá bolesť prehlušila akékoľvek moje myšlienky a nedokázala som si spomenúť. Neochotne som si ľahla naspäť na mäkký hnedý gauč, ktorý sa pod tlakom môjho tela prispôsobil mojim záhybom. Na malý okamih som si zavrela oči, aby ustúpila tá ostrá bolesť, ktorá mi otupovala všetky zmysly. Nedokázala som si spomenúť, odkiaľ tá bolesť pochádza, čo je jej príčinou. Cítila som prítomnosť neznámej osoby vedľa mňa, no neodvážila som sa otvoriť oči. Nie kým tá bolesť neustúpi, aby moje spomienky neboli zahmlené. Začali sa mi vynárať obrazy, Tobias a bozk, na moment mi hrdlo obalila úzkosť, avšak rýchlo to vystriedalo znechutenie pri pohľade na Nicka, ktorý sa ma dotýkal.. zasiahlo ma to ako presný ostrý šíp namierený priamo do môjho srdca. Nick sa ma snažil znásilniť, a potom.. potom. Náhle som otvorila oči a otočila sa k osobe, ktorá sa nakláňala priamo predo mnou. Môj pokojný dych sa zmenil na plytký a spolu s mojím hrudníkom sa dvíhal aj strach. Vstala som a rýchlo prešla do najvzdialenejšej časti izby od muža, ktorého meno stále nepoznám.

,,Upokoj sa." Zopakoval pokojným hlasom so zdvihnutými dlaňami otočenými ku mne a pomaly sa približoval.

,,Stoj!" s roztraseným hlasom som naňho vyštekla, dúfajúc, že uposlúchne. Zastavil. Žmurkala som, aby som aspoň trochu potlačila to pichanie za okom. Nepomáhalo to, ale aj napriek bolesti sa mi podarilo postupne zaostriť na muža, ktorý zo mňa odtrhol Nicka a tým ma v podstate zachránil. Nič to nemení na fakte, že je pre mňa cudzí a ja mu neverím. Ľavé viečko mi začalo pulzovať, nedokázala som ho otvoriť dokorán pravdepodobne ho mám opuchnuté. Podvedome som sa ho jemne dotkla a vtedy som zasyčala od bolesti. Využil nepatrnú chvíľu, aby sa priblížil.

,,Stoj!" znovu som sa ohradila. Jeho zelenohnedé oči ma uprene pozorovali a snažili sa zhodnotiť situáciu a nájsť nejaké správne východisko. Tak to sme boli dvaja. V obdĺžnikovej miestnosti s béžovými stenami sa nachádzal okrem hnedého gauča plazmový televízor visiaci na stene, pod nim biele poličky s reproduktormi, bielym stolíkom s kvetmi a ďalšia malá nábytková súprava vo farbe bielej. Za sklenenou vitrínou sa skrývali rôzne medaile, diplomy a trofeje. Usúdila som, že som spala sama, pretože na pohovku by sme sa obaja nezmestili.

,,Prečo som tu?" Nezaujíma ma, kto to je, chcem vedieť len dôvod, pre ktorý tu trčím. Stále vystieral jednu dlaň smerom ku mne, mierne zhrbený, čo jeho vysokej postave aj tak veľmi neubralo na jeho mohutnosti.

,,Cataleya, sadni si a ja ti všetko vysvetlím. Nie som ten, za koho ma máš." Vysvetlil mi pokojným hlasom a z nejakého dôvodu ma dokázal trošku ukľudniť.

,,Nesadnem si, kým mi nevysvetlíte, prečo. Som. Tu." Zhlboka sa nadýchol cez nos, pričom sa mu roztiahli jeho nozdry na jeho širokom nose s tupo špičkou a pri vydýchnutí zavrel oči. Keď ich otvoril, stále sa za nimi skrýval ten istý muž, na ktorého sa predo mnou hrá. Pokojný a vyrovnaný.

,,Nemôžem ti povedať všetko, Cataleya. Nie, kým sa neuistím, že ti môžem veriť." Na tej poznámke som sa musela schuti zasmiať, čo ho prekvapilo.