Cataleya

3.Kapitola

Cataleya

Prúd sĺz sa stále úplne nezastavil, no je určite slabší, pretože teraz som mala pred sebou iný problém. Tým problémom je Jensen. Bez nejakých zábran ma rukami chytil za ramená, mierne pokrčil kolená, aby boli jeho modré oči, ktoré boli teraz tmavomodré na úrovni tých mojich. Ako prvotný inštinkt som sa pod jeho dotykom veľkých rúk zľakla, pretože som zabudla, že mi nechce ublížiť a on si to nenápadné gesto všimol, doriti! Aj keď ho to prekvapilo, nedal to znať a pustil ma.

,,Prepáč.. Čo sa stalo?"

Trochu ma šokovalo, že upustil od formalít a začal mi tykať. Asi to je tým, že sme mimo školskej pôdy, no myslím si, že pravidlá fungujú tak či tak. Čo mu mám povedať? Nemôžem mu povedať pravdu, a tak som mlčala, aj keď som sa mysľou vrátila dozadu a pred očami mala zase temné tmavé oči, ktoré sa do mňa zabodli ako do úhlavného nepriateľa. Upokoj sa, Cataleya. Profesor si to zjavne všimol, pretože sa mu vrátil jeho ustarostený výraz.

,,Cataleya, čo sa stalo?"

Hlbokým hlasom znovu zopakoval o čosi nežnejšie a moje meno z jeho úst ma znovu prekvapilo a prinútilo sa vrátiť do prítomnosti. Z nejakého dôvodu som pocítila akési napätie, ktoré sa vo mne začalo znovu zhromažďovať. Čo si o sebe myslí? Že je moja pestúnka? Psychologická poradkyňa či čo? Urobila som pár krokov vzad, a potom som sa otočila chrbtom a kráčala ďalej, akoby za mnou nestál žiaden profesor Tobias Jensen. Za toto ma nemôže nijak potrestať. Stihla som urobiť iba pár chabých krokov, než ma chytil za ruku, aby ma zastavil a ja som nekontrolovateľne zasyčala od bolesti, aj keď jeho dotyk nebol vôbec násilný či akokoľvek silný. Rýchlo ma pustil, akoby sa chytil niečoho žeravého a pozrel sa na miesto, kde ma pred chvíľou držal, aby zistil dôvod môjho bolestivého stonu a znepokojene ku mne zdvihol zrak. Na mojej ruke sa stihla vytvoriť modrina z otcovho zovretia. Nechcem si ani predstaviť, aký znetvorený musí byť už aj môj chrbát. Prišlo mi zo seba zle.

,, Cataleya, ak ti niekto ublížil, musíš to nahlásiť na polícií, pomôžem – "

,,Nikto mi neublížil pán profesor, som v poriadku," stále na mňa hľadel podozrievavo, ,,iba som spadla, keď som sa pri behu potkla. Mám nesprávnu obuv."

Aj napriek tomu, že sa pozrel na moju ruku, v ktorej som stále zvierala moje conversky, ktoré skutočne neboli vhodné na beh, neuveril mi. Prebodol ma svojim ľadovým pohľadom, akoby spovedal dieťa a chcel ho prinútiť doznať sa k pravde. Ale ja žiadne decko nie som.

,,Preto plačeš?"

Prečo mi stále tyká? Neodpovedala som mu, pretože na to nemám dôvod. Nemusím sa mu nijak spovedať. Utrela som si tvár od sĺz, aby sa na ne už prestal dívať a zabudol, že som nejaké vôbec mala.

,, Cataleya, nesmiem ťa nechať odísť v takomto stave, môžem ťa odprevadiť domov? Zavolám rodičom, aby – "

,,Nie!" vydesene som odmietla skôr, ako stihol dopovedať a on ostal zneistený, zmätený mojou reakciou, tak som znížila tón hlasu, ,,teda.. Nie. Nechcem, aby si otec robil starosti, naozaj mi nič nie je, a ako som povedala, iba som spadla. Mám nízky prah bolesti."

Donútila som sa vystrúhať čo najväčší úsmev, aby som vyzerala ako hlúpe slabé dievčatko, ktoré si iba trošku svojou nemotornosťou oškrelo ručičku a rozplakalo sa. Jensenove oči ma skúmali a sledovali každú čo i len najmenšiu reakciu a ja som sa pri ňom zase cítila ako skutočne malé dievčatko, za ktoré ma aj mal. V mojom vnútri vzbĺkla iskra, ktorá rýchlo prenikala do požiaru. Už ma to začalo poriadne srať. On, otec, jeho kamaráti a vlastne všetci, ktorí si mysleli, že som nesvojprávna.