Pravdivé tajomstvo

12.

Adam

Opäť sa prebúdzam s bolesťami hlavy, lenže teraz prostredie spoznávam, som vo svojej izbe. Otázka je však ako som sa sem vôbec dostal?

Na včerajšok si spomínam iba matne, možno ešte chvíľu potrvá, kým sa mi vyjasní čo sa stalo. Trochu sa rozpamätúvam ako po mňa prišla Vera a Samantha, to ako som na nich kričal a ešte na Veru a na to ako som sa k nej zachoval. Ako obyčajný hajzel. Teraz so mnou už určite neprehovorí.

V hlave si premietam, aké hrozne skutočnosti sa jej stali, aké jej mohol niekto tak ublížiť a prečo sa k nej rodina zachovala ako keby je obyčajný odpad. Už chápem prečo má voči mužom taký odstup. Keby som to vedel skôr, určite by som sa nesprával ako chrapúň.

Zleziem z postele a flegmatickým krokom sa musím dostať do kuchyne. Práve teraz mi pomôže iba dvojitá dávka tabletiek proti bolesti. Neskôr keď bolesť prejde vymyslím plán ako to všetko čo som povedal a vykonal odčiniť.

Prejdem pri otvorených dverách na izbe a po chodbe prejdem až do kuchyne. Otvorím skrinku, v ktorej sa nachádzajú tabletky proti bolesti, ale nevidím tu ani jednu jedinú tabletku. Pritom viem, že nedávno som mame nejaké kúpil.

,,Ak hľadáš tabletky proti bolesti hľadáš zbytočne, všetky som ich vyhodila," odporne sa ku mne prihovorí Sam. Toto je snáď len zlý sen.

,,Si sa zbláznila?" poviem trochu hlasnejšie a pichne ma v hlave. Bolesť mi vystreli až niekam, kde som ani nevedel, že to môže bolieť.

,,Nie nezbláznila," podíde ku mne bližšie a z celej sily na mňa zakričí.

,,Prestaň, treští mi v hlave, naozaj Sam, daj mi prosím jednu tabletku. Potrebujem sa dať dokopy," hlavu si vložím do rúk a stlačím si tvár. Ucítim pichnutie ľavej strany tváre.

,,Au!" syknem od bolesti.

,,Niekto si všimol, že má modrinu na tvári," o čom to dokelu točí?

V čo najmožnejšej rýchlosti sa dostanem do kúpeľne a pozriem sa do zrkadla. Na ľavej strane tváre sa mi rysuje pekná modrina a mám ju opuchnutú. Ako sa mi to stalo?

,,Určite si teraz v mysly premietaš ako si sa dostal k tomu zraneniu. Nenechám ťa trápiť a rovno ti to poviem. Vera ti vrazila a ak mám niečo k tomu dodať, ja by som ti naložila omnoho viac," rozpráva, ale ja ju ignorujem.

Krútim nad sebou hlavou a v duchu si nadávam aký som pako.

,,Nekrúť hlavou, to ti nepomôže, keby si nebol-" zastane uprostred vety, pretože jej zazvoní telefón. Tá jej hlúpa zvučka, ktorú má uloženú na jednu osobu, na Veru.

,,Áno?" zodvihne telefón a počúva. So zdesením v tvári si prejde po nej rukou.

,,Nič nerob, zachvíľu prídem a vezmem ťa do nemocnice, len prosím nerob príliš prudké pohyby, aby si si ešte viac neublížila. Pomôžem ti aj s oblečením, len sa proste nehýb," s panikou vbehne do izby a začne sa obliekať.

Rýchlo na seba hádže oblečenie. Rozutekám sa za ňou a ignorujem bolesť.

,,Budem sa ponáhľať," ukončí hovor a rozbehne sa k vchodovým dverám.

,,Čo sa deje? Čo je s Verou?" dožadujem sa odpovede.

,,Niežeby ťa do toho niečo bolo, ale pravdepodobne si tou ranou, ktorú ti uštedrila, zlomila ruku," otvára zásuvky v predsieni a niečo hľadá.

,,Kde sú kľúče?" nedokáže nájsť kľúče od auta.

Vyberiem sa do svojej izby a vezmem svoje.

,,Vezmi si moje auto, naši nie sú asi doma keďže si ich nenašla," podávam jej ich a ona neváha ani chvíľu, schmatne ich, obuje sa a ani mi nepoďakuje.

Super, moja sestra je na mňa naštvaná. Len pevne dúfam, že nebudú aj moji rodičia. To si môžem pobaliť kufre a ísť bývať do bytu, ktorý som kúpil, momentálne sa však nachádza v stave 'stavenisko' a nerád by som tam išiel.

Vera

V noci so poriadne nespala. Ruka ma bolela a pri každom pohybe som mala chuť kričať.

Radšej som mu nemala ani jednu vraziť. V tej chvíli ma vôbec nenapadlo, aké následky to môže mať. Nabudúce budem vedieť.

Horko ťažko som sa dostala z postele do kuchyne, aby som si pripravila kávu. Bol istý pokus o sprchu, ale po opakovaných trhnutiach v zápästí som si len umyla zuby. Na dnes to musí stačiť. Čo ak sa mi to zhorší? V pondelok idem do práce a nedokážem s rukou nič chytiť.

Som nútená zavolať Samanthe a ísť do nemocnice. Nemám rada nemocničné prostredie, spomienky, ktoré sa mi tam vynárajú nie sú dva krát príjemné, avšak teraz nemám na výber.

Vezmem telefón a zavolám Sam, potrebujem nutne lekársku starostlivosť aj keď si to nerada pripúšťam.

Zvoní a po troch zazvoneniach to zdvihne.

,,Áno?" zvolá Sam do telefónu.

,,Mám problém Sam, tá ruka, s ktorou som včera Adama udrela mi dosť opuchla a nedokážem s ňou poriadne pohnúť. Mohla by si ma prísť vziať a zaniesť do nemocnice?" spýtam sa jej s nádejou, že nemá nič vážne na práci a nájde si na mňa čas.

Vždy si našla a keď nie pomohol mi Adam. Teraz však jeho pomoc nepripadá do úvahy.

,,Nič nerob, zachvíľu prídem a vezmem ťa do nemocnice, len prosím nerob príliš prudké pohyby, aby si si ešte viac neublížila. Pomôžem ti aj s oblečením, len sa proste nehýb," vraví s panikou v hlase a ja hneď oľutujem, že som si nevzala taxík. Takto som ju nechcela vystrašiť.

,,Len kľud, nestresuj, počkám ťa, hlavne choď pomaly," upozorňujem ju.

,,Budem sa ponáhľať," odpovie a položí.

Super, takže radu, aby išla pomaly si k srdcu nevzala. Len dúfam, že sa jej nič nestane, síce je podstatne lepšia vodička ako ja.

————————

Po príchode do nemocnice sme sa nahlásili na recepcii a posadili do čakárne.

Približne po hodine sme sa konečne dostali na rad a poslali ma na röntgen. Tam mi našťastie zistili, že to mám silno narazené. Dali mi menšiu dlahu, nejaké lieky proti bolesti a naordinovali kľudový režim.

Nabližší týždeň do práce nemôžem ísť, takže sa doma unudím na smrť.

Zavolala som len bratovi, rodičom by bolo zbytočne niečo hovoriť, aj tak by tam bol nulový záujem. Veľmi sa o mňa strachoval a samozrejme ďakoval Samanthe, že ma nenenchala v štichu a pomohla mi. Môj brat je proste poklad. Keby Sam neriešila vzťah s Mattom, dohodila by som jej ho.

O jej bratovi nepadla ani reč, veľmi som sa tomu potešila, nechcelo sa mi riešiť ešte problém menom Adam.

Prvotný hnev už opadol a aj som oľutovala, že som mu povedala slová, ktoré mi v tej zúrivosti vyšli z úst. Bol opitý a preto nemalo zmysel niečo riešiť. Síce sa hovorí, že opitý ľudia vravia pravdu, ale na Adamovi mi niečo nesedelo a zbytočne sme medzi nami narušili vzťahy.

Samantha ma doviezla domov a chvíľu so mnou zotrvala. Navarila mi a pomohla mi so sprchou. Zajtra spolu nebudeme a pokúsi sa ma v práci tento týždeň zastúpiť ako najviac bude môcť. Viem, že to zvládne a plne jej dôverujem.

Po jej odchode domov mi stále lietalo hlavou čo asi je s Adamom a možno som sa jej zo zvedavosti mala na neho spýtať.

Stále ma štve prečo je pre mňa také ťažké sa na neho hnevať. Niečo sa medzi nami v jeho izbe stalo, to objatie moje pocity voči nemu zmenilo a čím ďalej tým viac na to začínam myslieť.

Potom kine to bolo iné, ale teraz aj napriek tomu čo povedal, sa moje city úplne odlišujú od tých predtým. Stále sa chcem opäť ocitnúť v jeho náruči a zotrvať tam čo najdlhšie.

Je to správne? Nateraz však musím tieto myšlienky odložiť a nechať to na neskôr. Možno ten chaos v hlave z posledných dvoch týždňov sa trochu ustáli.