Pravdivé tajomstvo

35.

Vera

Dnes ma púšťajú domov a ja sa veľmi teším. Teda mám zmiešané pocity, nakoľko som súhlasila s Adamom a nasťahujem sa do jeho bytu. Dám tomu šancu a možno mi to pomôže spomenúť si na všetko čo som doteraz zažila.

Nie som šťastná z tej straty pamäti a všetko čo sa okolo mňa deje je mi cudzie. Každý sa ku mne správa akoby sa nič nestalo a ja mám z toho zmätok. Chcela by som byť taká veselá a spokojná ako oni, ale nedá sa mi a to ma na tom všetkom štve.

Pokúšam sa byť k ním milá a prívetivá a nedať im najavo ako ma to sužuje. Tá bezmocnosť a beznádej ma ničia a to nie je dobré pre bábätko.

Mala by som byť úprimnejšie a hľadieť hlavne na seba snáď to pochopia a možno realita, ktorú zažívam ozrejmí čo cítim. Budú sa vedieť vžiť do mojej situácie a okúsia aký chaos sa mi odohráva v hlave, pretože inak to nazvať ani neviem.

Auto zastaví pred veľkým bytovým domom a Adam vystúpi ako prvý. Rozbehne sa mojim smerom, aby mi otvoril, ale ja ho predbehne a vystúpim skôr ako príde ku mne. Jeho sklamanie si nepripustím.

,,Zabalil som ti nejaké veci u teba v byte a keď budeš chcieť môžeme sa neskôr u teba zastaviť a vezmeš si toho viac. Snáď budeš spokojná s výberom šiat, ktoré som ti vzal z tvojho bytu," usmeje sa na mňa a mne to zalichotí.

Veľmi sa mi páči že je takýto starostlivý. Neviem či bol aj predtým taký, ale ak áno je to skutočne dobrý človek. Je mi ľúto, že sa mu muselo stať niečo takéto. Že som mu to spôsobila ja, aj keď neúmyselne.

,,Ďakujem," na viac sa nezmôžem.

,,Keď prídeme domov môžeš si ísť kľudne oddýchnuť prípadne si dať sprchu. Ukážem ti čo kde je a ja zatiaľ pripravím niečo na jedenie," vyberá tašky z kufra a kráča ku vchodu. Ja ho nasledujem.

Prejdeme halou okolo recepcie a mne hneď príde, že ten byt zrejme nebol najlacnejší. Usudzujem to len podľa vstupnej haly a toho, že ma vlastnú recepciu. Asi sa Adamovi v práci darí a preto si to môže dovoliť.

Nastúpime do výťahu a vyvezieme sa na jeho poschodie. Vystúpime a poberieme sa k dverám, ktoré veľmi šikovne otvorí. Vstúpi prvý a ja ho nasledujem. Rozhliadam sa okolo seba a snažím sa na niečo spomenúť, ale nič. Určite to čaká, ale musím ho sklamať.

,,Máš to tu naozaj pekné, veľké a priestranné," skonštatujeme a on prikývne. Pravdepodobne to z mojich úst už počul.

,,Na konci tejto chodby je izba, tá bude tvoja a hneď vedľa nej mám ja izbu. Ak budeš čokoľvek potrebovať budem ti k dispozícii hoci aj o polnoci. Neskôr ti dám tvoj vlastný kľúč od bytu," kráča chodbou k dverám. Otvorím ich a prejdem dnu.

,,Je to tu naozaj krásne a nie je to žlté," postavím sa k posteli s otočím sa jeho smerom.

,,Viem, pretože ju nemáš rada," ako to vedel? Snáď som mu to povedala? Určite inak by sa tak krásne neusmieval.

,,Áno žltá je pre mňa horor, už odkedy si pamätám, vážim si, že si pre mňa pripravil izbu, kde nie je nič žlté," rozhliadam sa vôkol a obzerám si každý jeden nábytok, každý jeden doplnok.

,,Nič v tomto byte nie je žlté, izbu mi pomáhala zariaďovať Samantha. Chceli sme, aby si sa tu cítila príjemne a ako doma, snáď sme trafili dobre," položí kufre ku skrini a otočí sa ku mne.

,,Za týmito dverami je kúpeľňa. Máš svoju vlastnú, aby si mala súkromie. Teraz ťa tu nechám samú a pripravím nám niečo na zjedenie, súhlasíš?" milo sa spýta.