Pravdivé tajomstvo

34.

Adam

Nemohol som ísť za Verou a ani to nechcela. Po vyšetrení som sa snažil ísť k nej, ale odmietla ma. Bolí to tak strašne moc ako som si ani nevedel predstaviť. Ani rozchod s Molly a zistenie jej nevery nebolo také bolestivé ako to, že Vera nevie kto som.

Samantha sa preto veľmi trápi. Mrzí ju to, že zabudla všetko čo spolu prežili. Dnes by som ju rád navštívil a budem šťastný ak ma prijme.

Lekár mi povedal, že sa to môže časom zlepšiť a Vere sa spomienky vrátia, pevne v to dúfam a spolieham sa na to.

Chcel by som, aby sa ku mne nasťahovala keďže čaká moje dieťa a určite bude chcieť pomôcť.

Teraz keď je po nehode sa nemôže veľmi namáhať a ja jej chcem pomáhať ako len budem vedieť.

Možno to zo začiatku nebude také ako to bolo predtým, ale dúfam, že to ustojíme a všetko sa vráti do starých koľaji. Keď nie kvôli mne, ale aspoň pre dobro dieťaťa.

Budem sa jej snažiť hovoriť každý jeden detail a odpovedať na každú jednu otázku, aby som jej pomohol sa vrátiť späť, späť do doby, kde sme boli mi dvaja šťastný a pár.

Snáď sa mi opäť podarí počuť z jej úst slová milujem ťa, ktoré mi tak veľmi chýbajú. To je moje zbožné prianie.

Zaklopem na dvere a pomaly ich otvorím. Nazriem dnu či náhodou nespí, ale ona pozerá do okna.

,,Smiem?" otočí hlavu na mňa a prikývne.

Mám zelenú a môžem vojsť. Opatrne prístupim k jej posteli a pozriem na ňu. Jej pohľad je iný, hľadí na mňa ako na cudzieho človek. Viem to, pretože pohľad spred týždňa bol milujúci a veselý. Teraz to v jej očiach nezriem.

,,Chcel som sa ťa spýtať ako sa cítiš, aj ako sa má naše bábätko," nesmelo prikročím ešte bližšie, ale zatiaľ sa neodťahuje ani nič podobné takže je to v poriadku.

,,Je to lepšie, ďakujem za opýtanie. Bábätko je zatiaľ v poriadku. Som rada, že po všetkých tých liekoch a procedúrach sa mu nič nestalo," vľúdne ku mne prehovorí a ja sa tomu poteším.

,,Lekári použili liečbu, ktorá mu neublíži, preto trvalo dlhšie kým ťa prebrali. Museli dbať na dobro tvoje a aj dieťatka," prisadnem si a ani to jej nevadí.

Chytiť ruku by však asi bolo príliš, alebo možno nie. Pokúsim sa teda o dotyk, lenže ruku stiahne, takže nie.

,,Prepáč, chcel som sa ťa dotknúť, chýbaš mi vieš a je to ťažké," je mĺkva, pravdepodobne nevie čo má k tomu povedať. Veď čo by aj? Nepamätá si to.

,,Prišiel som aj z iného dôvodu. Bol by som spokojnejší a radostný, keby si sa ku mne po prepustení presťahovala, " načnem túto debatu.

,,Myslím, že to nie je dobrý nápad Adam," vyhŕkne bez rozmýšľania, ale ja sa nemienim vzdať.

,,Mám dosť veľký byt na to, aby si mala vlastnú izbu. Nemusíš byť so mnou v spálni. Viem si prácu prispôsobiť a dokážem aj pracovať z domu ak to bude potrebné, chcem pre teba a naše dieťa len to najlepšie a zo začiatku budeš potrebovať pomoc. Ak sa neskôr budeš cítiť lepšie a nebudeš chcieť u mňa byť naďalej presťahujem ťa k tebe do bytu, nebudem ta nútiť u mňa bývať. Možno sa ti v moji byte vrátia spomienky, prípadne nejaké útržky," skúsim znovu prehovoriť a možno sa mi ju nakoniec podarí presvedčiť.

,,Ja neviem Adam, vieš nechcem, aby si sa na mňa urazil, ale si pre mňa prakticky neznámy človek a nedokážem si predstaviť ako by to u teba v byte prebiehalo," zdráhavo rozpráva a ja začínam mať pocit, že to pre mňa neskončí tak, ako som si predstavoval.

,,Aspoň skús o tom popremýšľať, nemusíš sa rozhodnúť hneď, veď kým ťa prepustia ešte prejde pár dní a potom sa k tomu vyjadríš. Ja len chcem aby si bola so mnou pretože chcem byť s našim bábätkom a byť pritom ako bude rásť v tvojom brušku. Chcem byť jeho súčasťou od začiatku a možno ti to príde zvláštne, ale som potešený, že budeš matkou môjho dieťaťa aj za takýchto podmienok. Naozaj si ma urobila  šťastným a ja ti to chcem dokazovať každý jeden deň," usmievam sa na ňu a ona mi úsmev opätuje. Super aspoň nejaký pokrok. Aspoň úsmev!

,,Tak ja si to premyslím, daj mi na to čas pokým nepôjdem domov," moje telo zahreje teplo, že je nejaká nádej aby sa splnilo to, s čím som sem išiel. Budem sa snažiť robiť všetko preto, aby som je pomohol spomenúť si na všetky tie krásne veci, ktoré sme spolu zažili.

,,Ďakujem, ani si nevieš predstaviť čo to pre mňa znamená Vera," ešte raz sa na ňu usmejem.

Je nádherná tak ako vždy aj keď je v nemocnici a po takom ťažkom úraze.

,,Ak sa nenahneváš chcela by som si pospať. V poslednej dobe som dosť unavená, doktor tvrdí že je to tým tehotenstvom," urobí niečo čo by som nečakal a stisne mi ruku.

Ja jej ju prekryjem svojou druhou a hodnú chvíľu na ňu hľadím. Naše spojenie preruší zaklopania na dvere a dovnútra vstúpi sestrička.

,,Tak tu máme mamičku, musím vám dať infúziu, takže by som Vás poprosila aby ste nás nechali samé," nasmeruje sestrička pohľad na mňa a pochopím čo tým myslí. Poberiem sa.

,,Mohol by som ťa prísť potrieť ak zajtra?" prosíkam.

,,Áno môžeš," odpovie na moju otázku a ja sa tomu poteším. Poteším sa jej odpovedi nakoľko čas strávený spolu nám môže opäť obnoviť to čo sa pri nehode stratilo.

,,Tak zajtra," odpochodujem k dverám a zatvorím ich.

Musím ísť do práce a hneď mám po tejto návšteve lepšie náladu. Je tam malá nádej, že ku mne príde a ja budem súčasťou jej života a nášho dieťatka.