Pravdivé tajomstvo

31.

Adam

Sú to tri dni. Tri dni čo je Vera stále v umelom spánku.

Lekári ju zatiaľ neprebudili, je to síce lepšie a jej zdravotný stav sa zlepšuje, ale je ešte príliš skoro, aby urobili takýto radikálny krok a prebrali ju.

Bol som pri nej, lekári ma nakoniec po dlhom presviedčaní k nej pustili. Držal som ju za ruku a hladil jej brucho. Moje bábätko.

Samantha podpísala papier, aby v prípade núdze zachránili Veru. Teda tehotenstvo predčasne ukončili. Nerozprávame sa spolu.

Ona za to nemôže, ale stále som za to na ňu naštvaný. Mala ťažké rozhodnutie som si toho plne vedomí, ale štve ma to niekde v hĺbke duše. Hlavne preto, že ešte stále môžu nastať komplikácie a ja stratím naše bábätko.

,,Dobrý deň," vyruší ma z myšlienok dospelý chlap, ktorý sa podobá Vere. Jej brat. Našťastie sme sa s ním skontaktovali a prišiel čo najrýchlejšie ako vedel.

,,Zdravím, ja som Adam, Adam Hansen," predstavím sa a podávam mu ruku.

,,Ja som Dylan Myers, teší ma síce sa zoznamujeme za takejto situácie, ale nemáme inú možnosť. Vera mi o vás hovorila. Ak môžeme tykajme si. Je my blbé ti vykať," pritakám mu a usmejeme sa obaja na seba.

,,Samozrejme, môžeme," prejdeme po chodbe smerom k čakárni. Tam budeme mať trochu viac súkromia. Večer tu skoro nikto nie je. A ja som tu takmer stále takže to viem odhadnúť.

Moje momentálne bydlisko je nemocnica. Domov sa chodím len osprchovať, nič viac. Aj to musí byť niekto tu pri Vere.

Prácu som zatiaľ nechal na Johnovi. Nemal s tým najmenší problém a povedal, že ma zastúpi dokedy bude potrebné. Som rád, že mám takých zamestnancov, ktorý vás pochopia v zložitej situácii.

,,Ako je na tom? Čo hovoria lekári?" vyzvedá jej brat hneď po príchode. Bol tu aj včera, ale minuli sme keď som si odbehol domov. Takže dnes sa prvý krát vidíme.

,,Je to o niečo lepšie, ale musia ju ešte udržiavať v umelom spánku. Vera je tehotná a preto jej nasadli liečbu, ktorá neublíži dieťaťu," prejdem rovno k veci, nakoľko by sa aj tak dozvedel o tom.

,,Tehotná?" vypúli na mňa oči a ja mu vyrozprávam všetko čo nám povedal doktor. Každú jednu vec o jej zdravotnom stave a samozrejme aj to kto je otcom jej dieťaťa. Nebudem mu to tajiť, pretože som šťastný, že Vera čaká moje dieťatko a chcem, aby to vedel každý.

,,Tak to je šok, nebudem hovoriť, že som naštvaný, pretože v tejto situácii je tehotenstvo to posledné čo potrebuje, ale nič sa s tým nedá robiť. Pár dní dozadu sme spolu hovorili a nespomínala nič, iba teba," povie a obaja v trápnom tichu sedíme v čakárni. Musím nejako prerušiť túto situáciu.

,,O tehotenstve sme sa dozvedeli iba z krvných testov, ktoré jej robili po nehode. Ani Vera nevie, že čaká bábätko. Čo hovoria na to jej rodičia?" načnem tému pre mňa nepríjemnú a podľa jeho výrazu asi aj pre neho.

Veď čo by sme čakali od takého pristúpi aký prejavili jej rodičia? Ktorý rodič sa zachová takto? Každý rozumný človek prejaví aspoň nejaké city a nie preruší hovor keď mu zavolá priateľka ich dcéry. Bol som z toho prekvapení keďže som čakal viac záujmu. Jej mama nenechala ani Samanthu aby jej povedala čo sa jej stalo. Proste ju pri spomenutí mena surovo zrušila. Položila telefón.

,,Mama sa na ňu hnevá, predpokladám, že pokiaľ sa jej Vera neospravedlní nepríde a nenavštívil ju. Otec je na dovolenke na Maldivách so svojou novou priateľkou, tak on tiež nepríde. No a Caroline je Caroline, asi vieš, že na pohreb som ju musel prehovárať, aby ju vôbec prišla podporiť. Síce tam dlho nepobudla a podala jej ruku aby sa nepovedalo. Vzťahy medzi nimi sú dosť napäté a nevidím to ružovo," poškriabe sa za hlavou na krku a je očividné, že sa za to hanbí. Pritom on za nič nemôže.

On je v dosť nevhodnej situácii keďže musí riešiť ich konflikty a byť zároveň nestranný. Nechcel by som byť na jeho mieste.

,,Bol som pritom ako jej strelila facku," informujem ho o skutočnosti, o ktorej možno vie.

,,Čo urobila?" takže mu Vera nič nepovedala. To som netušil, snáď na mňa nebude nahnevaná, že som mu to vyzradil.

,,Nevedel som že ti to nepovedala. Nechaj si to prosím pre seba, možno ti to bude chcieť povedať sama," prosím ho a on prikývne.

,,Jasné nebudem ju zbytočne znervózňovať," plne s ním súhlasím. Je to múdre rozhodnutie, ktoré bude pre všetkých to najlepšie. Hlavne pre Veru.

V takýchto ťažkostiach slová netreba, keď nie je o čom s človekom hovoriť tak radšej mlčíte.

Ešte k tomu ani neviem čo mu môžem povedať a čo nie, už teraz som vyzradil tajomstvo, ktoré si Vera možno chcela nechať pre seba.

Pevne dúfam, že sa čoskoro prebudí a odídeme spolu domov. Chcem počuť jej smiech a vychutnávať si teplo jej tela. Ten pokoj a kľud, ktorý pri nej cítim mi momentálne chýba a túžim potom to mať späť....