Pravdivé tajomstvo

39.

Adam

Tie neúprosné hodiny čakania ma zabijú. Stále sa neprebrala a drobec je na tom rovnako. Už tu bola niekoľkokrát za mnou Samantha a rodičia, ale poslal som ich domov. Nemá zmysel, aby tu boli keďže je Vera na tom rovnako.

Dohodol som sa s nimi, že ak budem vedieť niečo viac určite im zavolám.

Stále myslím na to čo by sa stalo keby sme ostali doma. Stále si v hlave premietam kde som urobil chybu a ak prídem o Veru a dieťa dokonca života si to neodpustím.

Najradšej by som všetko vzal na seba, všetko to trápenie a utrpenie, ktoré Vera podstupuje. Veľmi ju milujem a rád by som bol keby sa všetko vrátilo do starých koľají. Kde by Vera mala všetky spomienky, ktoré sme spolu prežili a užívali si naplno radosť z príchodu nášho spoločného dieťaťa. Bohužiaľ neviem to nijako ovplyvniť a to ma neskutočne štve.

Po chodbe počuje neutíchajúce kroky, ktoré sú čoraz viac hlasnejšie. Smerujú ku mne.

,,Pán Hansen, Vaša snúbenica sa prebrala," prehovorí ku mne doktor a ja neváham ani sekundu a vstanem.

Od šťastia neviem čo mám povedať. To je to na čo som čakal celý čas čo tu sedím.

,,A je v poriadku?" vypustím prvú otázku ktorá ma napadne, pretože to je dôležité, jej zdravie.

,,Poďte prosím za mnou," ozve sa doktor bez toho, aby odpovedal na moju otázku.

,,A čo dieťa?" položím mu ďalšiu otázku kým ho nasledujem.

,,Porozprávame sa neskôr, teraz poďte za mnou, pacientka by Vás chcela vidieť," zahlási lekár a mňa to poteší. Takže na mňa nezabudla, vie o mne.

Zastanem pred dverami a zhlboka sa nadýchnem. Musím byť akokoľvek silný, aby som zvládol spracovať doktorovu informáciu a to čo ma čaká za týmito dverami.

Vojdem do miestnosti a uvidím ležiacu Veru. Usmeje sa na mňa a ja neváham ani chvíľu. Rozbehnem sa k nej a chytím jej ruku, pobozkám jej ju a priložím k tvári.

,,Tak veľmi som sa o teba bál láska, ani nevieš ako. Mrzí ma to. Mal som sa ťa radšej spýtať či so mnou pôjdeš a nemal som rozhodovať za nás oboch," prehovorím k nej a snažím sa udržať slzy.

Aj napriek tomu, že leží na posteli a práve sa zobudila po ťažkom úraze je krásna. Milujem ju, tým som si istý.

,,Nemal, ale som v poriadku, živá a zdravá," odvetí a vezme moju tvár do dlaní.

Pritiahne si ma k sebe a letmo ma pobozká. Čo sa to deje? Je iná ako predtým. Jej dotyky a správanie je také blízke a vrúcne. Nebojácne a prirodzené.

,,Pán doktor ako je na tom naše dieťa?" otočím sa smerom k lekárovi a obaja čakáme na jeho odpoveď.

,,Našťastie je z najhoršieho von. Dieťa sa zotavuje rovnako dobre ako slečna Myersova," pozitívne odvetí lekár a mne padne kameň zo srdca.

,,To je skvelá správa. Tak veľmi som sa strachoval, tak moc až ma to bolelo," zvrtnem sa smerom k nej a ona sa zaškerí.

,,Bolelo ta to tak isto ako keď som ti vrazila?" zahlási a ja stuhnem. Ja neverím!

,,Ty si si spomenula?"

,,Áno pamätám si všetko, všetko čo sme spolu zažili a aj to že ťa milujem," odpovie a ja sa rozplačem.

Na túto chvíľu som čakal dlhé týždne. Dlhé týždne som čakal kým si spomenie a ja budem opäť žiť rovnako ako predtým. S Verou a našim dieťaťom.

,,Ja som taký šťastný láska," priviniem si ju k sebe a teraz už viem že nikdy v živote ju neopustím. Viem že obaja ostaneme spolu a navždy, tak ako som si to želal a ako som to chcel....

Takže dlho som nepísala a popravde nemala čas Vám venovať ďalšiu časť☺️
Zo zdravotných dôvodov som tu nemohla byť a preto sa Vám ospravedlňujem, že ste museli dlhšie čakať na tento predposledný diel❤️