Pravdivé tajomstvo

36.

Vera

Na druhý deň ráno sa zobudím na hlasnú vravu a preto sa rozhodnem, že sa za hlasmi vyberiem. Prezlečiem sa do legíny a trička a vyjdem zo svojej izby. Dočasnej izby.

,,Povedal som ti, že potrebuje kľud a ty sa sem dovalíš ako víchor Samantha. Nechaj tomu voľný priebeh, nemôžeme na ňu tlačiť," rozpráva Adam Samanthe a hlasy postupne silnejú až nakoniec prídem k ním.

,,Dobré ráno prajem," pozdravím ich oboch a Sam sa za mnou rozbehne. Objíme ma a vyškiera sa.

,,Dobré, dúfam že som ťa nezobudila mrzelo by ma to," ospravedlňuje sa, ale ja jej nemôžem povedať pravdu, určite by ju to zarmútilo.

,,Jasné, že si ju zobudila Samantha veď si kričala na celý byt," prehovorí k nej Adam a ona sa zamračí.

,,Nie Adam to je v poriadku. Už som bola aj tak hore, takže by som sem prišla tak či tak," pomaly prejdem ku chladničke a vyberiem si z tade vodu. Napijem sa nakoľko som poriadne vysmädla.

,,Pripravím ti niečo na raňajky?" milo sa ku mne prihovára Adam.

,,Áno dala by som si niečo, napríklad vajíčka a hrianky, ďakujem," vyberiem si raňajky a on ich bez odvrávania začne robiť.

,,Dnes musím ísť na dve hodinky do práce, takže spoločnosť ti bude robiť Samantha, v poriadku?" mieša Adam vajíčka a ja ho uprene sledujem. Ani som si neuvedomila aká som hladná, až tá vôňa pečúcich hrianok mi to pripomenula.

,,Ja tu môžem byť aj sama. Mne to nebude prekážať," pozriem na Sam a ona sa zachmúri.

Nechcela som ju uraziť iba si myslím, že nepotrebujem nepretržitú starostlivosť.

,,Bol by som radšej keby nie si sama. Rýchlejšie ti ubehne čas a môžete sa spolu porozprávať," pokračuje v konverzácii a mňa to trochu nahnevá.

,,Nemusíte so mnou zaobchádzať ako v rukavičkách. To že som stratila pamäť neznamená, že som neschopná. Dokážem sa postarať o seba aj sama," vyšteknem na oboch a oni zostanú stáť ako obarený.

Nemusela som byť na nich taká hnusná to je pravda, ale už ma to štve. Chcem mať čas aj sama pre seba a nie byť pod kontrolou 24/7.

,,Nemysleli sme to v zlo Vera, lenže lekár povedal, že sa máš šetriť a preto ti chceme byť na blízku," položí predo mňa Adam raňajky a ja mám pocit nevďačnosti.

,,Ja viem, ale hnevá ma, že neviem kto ste a nič si nepamätám. Pripadám si akoby som Vám bola na príťaž. Chcem byť aj trochu samostatnejšia a nezavadzať vám," chytím vidličku do rúk a zaváham. Ani sama neviem či mám ešte hlad, ale ten drobec papať potrebuje a preto nemôžem odmietnuť jedlo, s ktorým si dal Adam takú námahu.

,,Preto je dôležité, aby sme spolu trávili čo najviac času a rozprávali sa spolu," má pravdu a preto mu prikývnem.

,,Samozrejme ak chceš byť sama nebudeme ťa nútiť k niečomu čo nechceš," zapojí sa do rozhovoru Samantha. Je taká dobrá a láskavá a ja sa správam naozaj hnusne.

,,V poriadku, môžeme sa dnes spolu zabaviť a rozprávať sa. Aspoň mi povieš, či som v tej istej práci ako predtým a ozrejmíš mi momentálnu situáciu," stisne ma Samantha a ja ju tiež.

Za to nič nedám, veď Samantha vyzerá ako celkom milá osoba.

,,Super, teším sa. Budeme mať dámsky pokec a ty braček už choď," vyháňa ho z jeho vlastného bytu a on zodvihne obočie.

To ako vážne? Neviem prečo, ale začínam mať pri Adamovi ten zvláštny hrejivý pocit, z ktorého ma trochu strach. Dojem a postavím sa zo stoličky. Ešte stále sme všetci v kuchyni, ale Adam sa už pomaly zberá do práce.

.......Aj ja milujem teba, chcel som ti to povedať už dávno, ale nikdy som na to nemal vhodnú príležitosť. Chcel som, aby to bolo romantické a aby si si to zapamätala........

........ Budem si to pamätať navždy, či to bude tu v kuchyni alebo niekde na romantickej večeri. S tebou na to nikdy nezabudnem.......

Záblesk spomienok sa mi myhne pred očami.

,,Tu som ti to povedala," vydám zo seba a Adam ku mne hneď priskočí.

,,Vera si v poriadku? Čo si mi povedala? Na niečo si si spomenula?" chŕli jednu otázku za druhou.

,,Tu som ti povedala, že ťa milujem," pokračujem a on na objíme. Ja však pod jeho objatím necítim nič. Tie spomienky sú bez city iba niečo na čo som si spomenula.

Mierne do neho strčím, aby ma pustil.

,,Vera to je úžasná správa, bože láska, myslel som, že to bude trvať dlhšie. Že bude trvať dlhšie kým si na všetko spomenieš. Čo ešte si pamätáš? Pamätáš si na nás? Na mňa?" nepustí ma a stále som v jeho náruči.

,,Adam prosím pusti ma," prudšie do neho šťuchnem a ostane stáť v nemom úžase.

Pokúsil sa ma pobozkať, ale nedovolila som mu to. I keď ma už napadla myšlienka, že bozk by mohol v tomto pomôcť. Už jeho radosť nie je taká očividná ako bola pred chvíľou.

,,Prepáč Vera nechcel som ťa nejako uraziť alebo ti ublížiť, iba som sa tešil a aj sa teším že si na niečo spomenula," smutne prehovorí ,ale o dotyk a fyzický kontakt sa nepokúsi.

,,Spomínaš is aj na mňa?" pridá sa k jeho radosti Samantha.

,,Nie!" zvolám prudšie a rozbehnem sa do svojej izby.

Zabuchnem dvere a zveziem sa na zem. Tá bolesť, ktorú som im videla v očiach ma mrzí, tak veľmi by som chcela vrátiť čas a neísť na tú večeru. Nešoférovať auto. Tak veľmi ako si nikto nevie ani predstaviť. Iba týmto ľudom ubližujem a to ma hnevá najviac.

,,Vera si v poriadku?" klope na dvere Sam, ale ja nemám teraz náladu na nikoho.

,,Áno, ale chcem byť sama, prosím," rozplačem sa potichu, aby si nikto nič nevšimol.

,,Dobre, budem v obývačke ak by si ma potrebovala dobre? Adam už odišiel do práce," ozrejmuje mi momentálnu situáciu a mňa hneď zamrzí moja reakcia k nemu.

Nevedomky si chytím bruško a pohladím si ho. Keby som si tak pamätala na tvojho otecka, ale nejde to.

Asi bude najlepšie, keď sa vrátim do svojho bytu hneď ako sa mi zlepší zdravotný stav, takto iba raním ľudí na, ktorých mi záleží, ku ktorým dom si vybudovala vzťah odkedy sme spolu a ktorý si spomínajú na všetko čo ja neviem.....