Moon Elf

~21~

"Matka?"
Ozývalo sa ani neviem od kiaľ.
Ocitala som sa úplne osamelá v nicote. Dokonca si niesom tak celkom istá či som bola. Je to ťažké vysvetliť.. no bol to pocit ako keby sa moje vnímanie nachádzalo mimo čas a priestor, no zároveň aj mimo moje telo.
Ako keby som stála na prahu zdravého rozumu a šialenstva. Alebo na prahu niečoho a ničoho no napriek tomu som stála nikde a pozorovala nič. Avšak stálo len moje telo a všetky moje myšlienky a pocity sa odohrávali mimo mňa niekde v diaľke. Alebo možno to bolo moje telo ďaleko od cítenia?
Čo som bola ja a čo ma tvorilo? Čo som robila medzi časom kým som sa z tejto fázy ničoho dostala do paláca spomienok?
Niesom si úplne istá. Všetko je také.. matné.

Tápala som v tme a svetle, zakaždým keď som myslela že žmurkám sa moje prostredie zmenilo. A možno len pohľad z akého som sa pozerala.
Pohybovala som sa, ale stála na mieste. Miestami som počula svoj hlas... niekedy bol nepríjemne hlučný a otravný a niekedy som bola rada že ho počujem.

Časom som sa dopracovala aj s mojím vedomím aj telom do jedného bodu kedy som si bola takmer istá, že som to ja. Kedy sa mi vrátil hlas do hrdla a myšlienky už sa neozývali kade tade, len v mojej vlastnej hlave.
Bol to pocit radosti ktorý som cítila keď sa mi podarilo svojvoľne pohnúť rukami a objať sa. Kedy som si uvedomila že jestvujem a cítim.. že sa niekde skutočne nachádzam, rozhodla som sa uchovať si chladnú hlavu a udržať všetko pokope.

Chvíľu som sa len radovala sama zo seba v samote, obzerala sa a užívala si, že po tak dlhom čase opäť vnímam. No potom prišli predstavy.
Obrazy tak reálne, až som sa ich pár ráz zľakla. Vytvoril sa okolo mňa svet ktorý som tak milovala. Severský les...
Na moment som tam žila nahá ako divožienka. Bolo mi prekrásne..
Až po čase som si uvedomila že je zo mňa pre niečo dieťa.
Toto uvedomenie prišlo keď som prvý raz zažila vstup do spomienky.
A kým mi došlo že sa nachádzam v spomienke ktorá trvala 13 rokov.!

Tak ako čas plynie zvláštne v snoch, tak plynie aj v tomto stave.
Naozaj a vážne som si prešla svoje detstvo deň po dni. Od momentu ako som bola schopná si pamätať, tak všetko ale úplne všetko.. ba aj to čo som myslela že som zabudla som prežila znova. Aspoň tak sa mi to zdalo.

Dosiahla som 13 rokov a s blížiacim sa... osudným dňom, sa môj svet začínal rozpadať. Všetko bolo akési zvláštne a pre nechápanie som sa rozhodla obrátiť na moju mamu.
Vyšla som z izby, odhodlaná ísť za ňou, avšak som sa nachádzala v známej nicote.
Poobzerala som sa naôkol, ohmatala si telo a po zistení, že mi opäť ťahá na 20ku som sa ocitla v jasnom zmätku.

"Vedieš si výborne. Tvoj brat panikáril s každou zmenou."
Ozvala sa matka z ničoho nič predo mnou.

"Zišlo by sa vysvetlenie."
Pousmiala som sa pokojne.

"Dospievaš."
Povedala a pohladila mi líce.
"Niekedy.. nie často, ale v rodinách s tak starou krvou ako máme my, sa to udeje aspoň pár ráz za pokolenie."
Vysvetľovala ako ma tlačila smerom ktorý zvolila k prechádzke.
"Naši predkovia to zažívali zakaždým v puberte. Kedysi to bolo totiž o niečo zložitejšie... dospieť. Našli spôsob ako prepojiť svoje telo s mágiou úplne."

"Asi nechápem."
Priznala som.
"Nebola som s mojou mágiou spojená?"

"Len čiastočne. Úplne si s ňou bola prepojená len keď si ju používala. Takto budete jedna. Ako keď si do tohto stavu prišla."
Pousmiala sa na mňa.
"Spomínaš?"

"Uhm.."
Prikývla som neisto pri pocite zo zvláštnej spomienky ktorá mi už ani neprišla ako spomienka.

"To čo si práve prežila boli spomienky. Všetko ste si spolu museli prežiť ešte raz."
Prednášala ďalej.
"A na to aby ste sa zjednotili úplne.. potrebujete spolu prežiť všetko. Musíš prijať samú seba a všetko čo tvoje vnútro obnáša."