Moon Elf

~22~

Úprimne ma potešilo počuť o Avaronovi.. o tom ako nestratil svoju spoločenskú povahu a ako sa mu zjavne darí byť v poriadku po takom ťažkom zážitku so mnou.

Prekvapilo ma počuť ako Talyx chcela Gyliona pre seba, no zároveň si myslím, že sme to mali čakať.

A... počúvať o Gylových návštevách k mojej soche ma zahrialo pri srdci.

"Až sa vrátime, dáme všetko do poriadku. Rozhýbeme revolúciu a stane sa z teba skutočná kráľovná.."
Zasníval sa Gyl.

"Všetci zo mňa chcete kráľovnú. Len ja nie."
Poznamenala som skleslo, čo si vyžiadalo Gylov spýtavý pohľad.
Vzdychla som si.
"Gylion. Toto nieje správne. Potrebujeme rovnováhu, dve rady, dve mágie. Nie 'kráľovnú'. Veď to je proti všetkému za čím naši predkovia stáli."

"Pripomeň mi za čím stáli."
Vyzval ma.

"Rovnováha. Rovnocennosť. Férovosť.."
Pozrela som sa mu do očí a hľadala v nich pochopenie.
"Fengary chránili, neútočili a ja taktiež neplánujem útočiť."

"Lenže Fengary už niesu."
Prisunul sa ku mne o niečo bližšie.
"Ale.. čo keby.. kráľ a kráľovná.. boli Ilioph a Fengary."

"Myslíš, že preto nám bohovia preplietli osudy.? Matka mi raz povedala aby som následovala cestu slnka.. je toto tá cesta.? Si moja cesta.?"
Premýšľala som nahlas. Trošku hekticky.. čo bol dôvod prečo krásne okolie zmizlo a sedeli sme odrazu na schodoch paláca z môjho detstva.

Gylion ma takmer až zdrapil za ramená a donútil ma mu znova pozrieť do očí.
"Ukľudni sa. Nech je v tom čokoľvek, iste na to prídeme spolu."

Pousmiala som sa a chytila ho za ruku.
"Esu prior empfian dse theox."
{Musíš veriť v bohov/bohom.}

"Esardik esu ke oid."
{Hlavne ty a ja.}
Doplnil.
"Spomínaš keď sme boli v Ischu? Kým sme spolu, nič nás nedokáže zastaviť."

V momente sme sa objavili v akejsi chodbe môjho paláca.. pred vchodom do spomienky.

Postavila som sa a bezvýrazne povedala:
"Spomínam."

Taktiež vstal a pevne mi opäť chytil ruku.
"Spoločne?"

"Neviem či mám na to silu."
Priznala som.

"Jasné že máš."
Dlaň mi stisol.
"Kryjem ti chrbát."

Zhlboka som sa nadýchla a dvere otvorila.

.

Prechádzali sme Ischom tak ako som si ho pamätala. Obaja sme spoznávali domy a obrovské väzenie ktoré sme spoločne poničili.

Až sme sa dostali k vražde tej úbohej strážničky... stisla som mu ruku. No keď som uzrela jej dušu, odvrátila som sa a pevne Gyla objala.
Tíšil ma a hladil po vlasoch až kým som sa nedokázala znova otočiť.
Sledovala som samú seba zamŕzať po prvý raz pod návalom mágie, čo si vyžiadalo Gylionovu zvedavosť.

"Takže sa ti to už stalo?"
Pýtal sa.

"Áno. Ale bolo to len na veľmi krátko a takmer nič si z toho nepamätám."
Pohľadom som prešla na pravo a videla samú seba vchádzať do väzenia.
"...ja si niesom istá či tu chcem ostávať.."

"Neboj sa."
Šepol a venoval mojej ruke jemný bozk.
"Ešte vždy pri tebe stojím."

Mlčky som pozorovala ako prechádzam nižšie a nižšie po schodoch a zároveň sa dostávam k rozhovoru s Danym...
Znova mi oznamuje že Hori umučili pre informácie o mne.. že on sám je vo väzení kôli mojej rodine.. a ako ja sama oslobodím jeho dušu od tak krutého osudu aký ho tam čakal.