Moon Elf

~26~

Selgran tallur, hlavné mesto Akathy časti Eruys. Najväčšie mesto juhu Terr de Fengary.
Počula som o ňom všeličo možné ale skutočnosť bola o mnoho krajšia..
Teleportačná brána stála uprostred veľkého námestia ktoré bolo komplet celé vydlaždené. Dlaždice boli rôznych farieb usporiadané do všelijakých vzorov a celé to bolo ohraničené ohromným množstvom pouličných lámp z ktorých vyseli rôzne veľké kvetináče s prekrásnymi kvetmi.
Bolo tam veľa svetla.
Napriek tomu že bola hlboká noc, stále tam behalo mnoho ľudí. Takmer ako u nás doma.. na Severe sa žilo hlavne v noci.
No Ilioph vstávajú so slnkom a keď zapadne, zapadnú aj oni.

"Je to tu krásne."
Obzerala som sa dookola.

"Čo teraz?"
Spýtal sa Gylion.

"Teraz ideme za vojvodom."
Povedala som a pohľadom vyhľadávala jeho matku.

"A do lesov?"
Pýtal sa ďalej.

"Hneď ako sa bude dať."
Pousmiala som sa pri tej predstave.

"Kwin. Musíme ísť."
Objavila sa znenazdajky pri mne Marsyla.
"Snáď nás príjme."

"Písali sme mu už pred pár dňami.. snáď nás očakáva."
Pokúsila som sa ju ukľudniť, keďže zjavne bola v nervoch zo situácie.

Samozrejme, že som taktiež na nervy.!
Predsa som ohrozila nespočet nevinných jediným hlúpym bozkom!
Všetci ku mne vzhliadajú.. a cítim sa ako keby som ich mala na starosti.
Prečo práve ja bohovia milostiví..?

"Tamto bude jeho sídlo."
Ukázal Gylion na asi.. zámok v diaľke.

Všetci sme vzhliadli tým smerom... za mestom, na kopci, sa rysoval zámoček. Takže.. s povzdychnutím, nám neostávalo nič iné ako sa dať do pochodu.

.

Celá cesta bola vysvetlená, až mi prišlo neuveriteľné, že by sa niekomu chcelo zapaľovať toľko lámp.
Všetko tam bolo nádherne čisté a priehľadné, nebolo možné sa tam stratiť.
Za mestom nás čakali polia a lúky.
Zámoček bol zjavne ešte ďalej ako sa nám zdalo..
Prešli sme na poľnú cestičku a prechádzali po suchej hline a tráve až kým sme nenarazili konečne na kamenistú cestu, nuž a tá viedla priamo k hlavnej bráne.
Mali sme šťastie, že si nás všimli z hradieb, inak by sme ostali trčať pred týmto všetkým.
Avšak, ťažká brána sa zodvihla a mohli sme vojsť na rozľahlý pozemok vojvodu.
Široký udržiavaný trávnik a kvety kam som sa pozrela.. kiež by bol deň, aby som si ich mohla poriadne obzrieť.
Kadopádne.. cez tento vstup sme sa dostali. Nasledovali schody.
A bolo ich neúrekom.

Prešli sme jedno veľké schodisko a to nás dostalo len na vyvýšené záhrady ktoré boli honosnejšie. Po ďalšom schodisku sme boli pri vydláždenom priestore s posedením, kde zjavne vychutnávali krásne slnečné dni.
Za tým bola časť len s dvomi fontánami po krajoch a až za tým všetkým konečne vstup na dvor.
Ako inak, pred nami bol... padací most.
Museli sme byť príšerne na hlas aby si niekto všimol že majú návtevu.

Nakoniec sa ale pred nami konečne zjavilo nádvorie.
Opäť, celé osvetlené.. ba ešte pobehovali hore dolu akýsi ľudkovia. Zastavili sme jednu služobnú aby nás zaviedla za vojvodom.
Takmer vyletela z kože keď uvidela koľko nás je.
Ale napokon pritakala a vzala mňa, Gyliona a Marsylu do uvítacieho salóna.

Všetko bolo tak nádherné.
V krbe horel príjemný oheň, drevený nábytok bol zladený do jednej nie príliš svetlej ale ani tmavej farby.. koberce boli tmavo modré, rovnako ako záclony a kreslá ktoré k tomu mali vzor malých hviezdičiek.
Na každom rohu bola nejaká soška alebo kvetináč s obrovskou rastlinou. Za mňa, troška zelene by nezaškodilo ani u Ilioph.
Nehovoriac o tých impozantných maľbách na stropoch! Trošku to pôsobilo kostolne.. ale bolo to prekrásne.
V tomto salóne bola na strope zachytená nádhera akéhosi jazierka či rybníka.