• Cesta osudu • |Marcus & Martinus] DOKONČENÉ ✔️

🫣Smrť 🫣

Marcus POV.

Bola hlboká noc a ja som akurát všetko jedlo dával na stôl  všetko uvarené jedlo , bol som v peknom oblečený a Daniel mi venoval úsmev  keďže som sedel naproti nemu ,,som tak šťastný že sme konečne spolu." Načo som mu odpovedal kladnou odpoveďou ktorú by chcel každý počuť.

,,Nezabudni na dezert." Povedal som z úsmevom    načo som  mu predsunul  klač a on sa do neho ihneď pustil.   A ja som začal robiť to isté.     Netrvalo dlho  a Daniel začal  nekontrolovateľne kašľať,   z čoho som sa ja začal  usmievať.  Keď sa však chcel napiť vody vodu som mu odoprel tým že  som ju dal pri seba.

,,Prepáč."  Povedal som zatiaľ čo on sa zvalil k zemi a začal si chytať  krk pričom on začal kašľať viac  a viac.

Ja som sa postavil pričom som  si k nemu kľakol a chytil ho  za vlasy.  A usmial sa  ,,vážne si myslíš že by som ťa niekedy  ľúbil?  Moje srdce patrí môjmu bratovi." Hovoril som z úsmevom  pričom som si sadol vedľa neho a začal mu hovoriť  ,,je celkom blbé že ťa zabije tvoja alergia na orechy."  

Z vačku som si vytiahol injekciu ktorú som dal do jeho tela ,,tvoj dych sa každou minútou bude stavať ťažkým  a tvoje pľúca sa nebudú môcť nadýchnuť čo povedie k tvojmu zániku."   Hovoril som  pričom som  pozeral na muža ktorý sa snažil zo všetkých síl  urobiť čokoľvek pre svoju záchranu no márne  až  sa jeho oči zavreli a jeho telo prestalo reagovať.  Na mojej tvary sa objavil úsmev pričom som do neho rukou strčil  ,,Daniel... Daniel... Si mŕtvy." Hovoril som pričom som vstal kopol do neho, z úsmevom.

O malú chvíľu mi začala dochádzať vážne situácie pričom som mŕtve telo vzal  obe ruky a začal ho ťahať do sklepa ktorý bol dobre zabezpečený.  Chvíľu mi  trvalo než som sa dostal na stanovené miesto  no keď som sa tam dostal  zdvihol som nehybajuce sa telo a hodil ho do jami  ktorú som stihol   vykopať za všetky dni.   Vydýchol som si a snažil sa nabrať dych  no o malú chvíľu som začal jamu opäť zákopavať.

.
.
.
(Po niekoľkých hodinách večer.)

Bolo asi jedna hodina ráno keď som posledný piesok  presipal na kopec hliny. Keď som  mal hotovo  vydýchol som si ešte rás som sa pozrel na svoje  dielo a začal kráčať z pivnice priamo  spálne kde som sa prezliekol  taktiež osprchoval a moja myseľ bola len na jednom... A ten jeden bol Martinus,  a na to než ho znova uvidím.

Po okupanti som  a seba dal čisté oblečenie zobral si ruksak do kotreho som  si dal veci,  a  iné potrebné dokumenty.    Následne  som si zo sejfu zobral dosť veľkú  čiasku peňazí  ktoré boli aj tak moje keďže  ten idiot na mňa všetko prepísal a potom som odišiel no ešte predtým som si zobral jedlo,  a benzin pričom som všetky kuti nim polial prišiel k autu ktoré bolo v garáži a začal ním jazdiť.

Ani nie o malú chvíľu začal celý dom horieť ocitol sa v plameňoch pričom som si na seba ja dal  čiapku .  A kukal sa na cestu pričom som si pomyslel  ,,idem Martinus.. idem za tebou a tentokrát  nás nemôže nič rozdeliť len ty si mi schopný dať nekonečný pokoj idem..."

Martinus POV byla hluboká noc a já jsem kvůli špatnému snu vstal celý zpocený a se strachem v očích, snil se mi sen o Macovi bylo to po dlouhé době od jeho smrti kdy se mi o něm něco zdálo.  a já vím co se říká mrtvých se netřeba bát ale skutečnost že mi nehorázně chybí .. a naše vzpomínky mám uchovány hluboko ve svém srdci nezapřem.  Nikdy bych si nepomyslel, že život bez něj má stát tolik utrpení... neuvěřitelné i ze zahobří má trápí a způsobuje mi bolest, každým dnem vlastně ani nevím co cítím?  Hněv ?  Smutek ?  Lásku?  Těžko říct ... Emma mi ho každý den připomíná přijde mi že se z jeho smrtí jediný nedokážu smířit a když to už i dokážu .. tak vzpomínky na něj jsou v celém tomto domě.  Co bych dal za to kdyby se vrátí nakřiči na mě nebo mi vydaná klidně bych přijal jeho facku.  Nemůžu uvěřit že den kdy jsme se viděli naposledy byl zároveň i tím posledním dnem kdy vidím jeho.  ,,Ach Macu chybíš mi.. proč mám pak pocit že jsi naživu?  chci aby to byla pravda nebo co to znamená?  Zřejmě si domyšlám a potřebuji prášky.“ Řekla jsi moje mysl přičemž jsem očima začal zkoumat Tomáse který spal vedle mě.

Marcus POV.

Zaparkoval som auto pred mne dobre známym domom  v ktorom sme mali z tinusom  stráviť po zbytok života. ,,Toľko spomienok.. schválne či všetko zostalo na stejnom mieste." Povedal som si sám pre seba vyšiel z auta a začal k domu kráčať bližšie  keď som bol pri dverách stlačil som na snímač prstov ktorý ho začal skenovať  a po chvíli som mohol vidieť zelené svetlo čo znamenalo že môžem vstúpiť  do toho domu.  ,, Sladký domov."  Povedal som pričom  som vošiel do vnútra a zasvietil svetlo v pried sieni. Prebehol mnou mráz keďže  zrejme nikto niekoľko dní či mesiacov nebol.

,,To nevadí.... Postupne bude všetko ako má byť ach Marcus ani nevieš ako sme k sebe blízko."  Povedal som si sám pre seba a ihneď som bežal nadšene do svojej izby kde som mal stále svoje veci.. no nie len moje boli tam aj môjho brata  bol som unavený... A viem čo si poviete zaspať na posteli obimajuc mikinu není zrovna zdravé no na moju obranu je to normálne. Nerobí to tak väčšina ľudí keď im niekto chýba? Tak čo zle je na tom keď mi chýba moja láska ktorú milujem viac ako svoj život  dokonca až tak že som schopný zabiť? Na druhú stranu po veľmi dlhom čase som sa konečne dobré vyspal  keďže som zaspal ako dieťa a z úsmevom na tvári. ,,Zajtra začína nový deň.. nový deň môjho starého života, príprav sa na večer  Martinus pretože ťa čaká šok ktorý by si nečakal ani v tom najviac skreslenom zle."  Pomyslel som si a potom som sa vydal do ríše snov.

ლ⁠(⁠^⁠o⁠^⁠ლ⁠)ლ⁠(⁠^⁠o⁠^⁠ლ⁠)ლ⁠(⁠^⁠o⁠^⁠ლ⁠)ლ⁠(⁠^⁠o⁠^

Im back ! Hehe nasledujúce dni sa môžete tešiť na nové kapitoly... Keďže si dovolím povedať že sú posledné.😅