Soulmates

Stretnutie

Vybehnem z domu a utekám po ceste na autobus. Bývam v malej štvrťi, ktorá je ďalej od mesta. Našla som si prácu. Teda aspoň dúfam, že áno.

Mám dnes stretnutie s riaditeľom firmi. Pri mojom šťastí by to mohlo výsť. Šanca je 50 na 50.

Môže sa stať veľmi veľa zlých vecí, na ktoré nechcem ani pomyslieť. Po ceste autobusom, však na nič iné nemyslím.

Panikárim. Nikdy som nerobila dáky extra dojem na chlapov. Nemyslím si, že sa to teraz zmení.

Nikdy som sa im nepáčila a väčšinu času som si od nich držala odstup.

Milujem kvety, jedlo a západy slnka. Uvedomila som si, že chlapi v dnešnej dobe, ti nikdy nekúpia kvety. Radšej ťa budú nenávidieť, ako ti z lásky dačo kúpiť.

Vystúpila som z autobusu a išla smerom do firmi. Pri vstupe sa ma pýtali za kým idem.

„Mám stretnutie s riaditeľom." povedala som a milo sa na nich usmiala.

Začali dačo ťukať do počítača.

„Môžte ísť." povedal a úsmev mi opätoval.
Dala som mu zbohom a išla ďalej.

Vôbec som netušila kde asi tak môže mať kanceláriu. Napadlo mi spýtať sa.

Uvidela som dievča, ktoré na prvý pohľad vyzeralo veľmi milo. Jej sa spýtam.

„Prepáčte, povedali by ste mi prosím, kde je kancelária riaditeľa?"

„Och áno, musíte ísť až na samí vrch a zahnúť do prava." usmiala sa na mňa.

„Ďakujem." tiež som sa usmiala a začala hľadať schody.

Nakoniec som ich našla. Preboha?! Koľko ma táto budova poschodí? Z vonka je dosť vysoká a ja mám ísť až na samí vrch pešo? Si robíš prdel?!

Je tu aj výťah, všimla som si ho, ale ja sa bojím úzkych priestorov. Radšej sa nechám zabiť týmito schodmi, ako nastúpiť do výťahu.

Tak a som hore! Síce cela spotená a zadychčaná, ale som hore. Jupíííí!!! Vydychnem si od uľaví.

Prejdem do prava a vidím jedine dvere. Zaklopem a v dverách sa objaví na moje predstavy dosť mladý chalan.

„Praješ si dačo?"
„Toto asi nie je kancelária, že nie."
„Nie to teda nie je, tá je o poschodie nižšie."

Povedal a dosť čudne na mňa pozeral. Možno preto, lebo som mu tu pachtila pred dverami ako zver.

„Išla si po schodoch?" spýtal sa a ja som iba prikývla.
„Je tu aj výťah." kývol hlavou smerom k nemu.
„Viem." povedala som a snažila sa svoj dych spomaliť.
„Koho vlastne hľadáš?" zaujímal sa.
„Riaditeľa tejto firmi." precedila som cez zuby.
„Aha. To je môj brat. Práve teraz išiel do kancelárie, že vraj má dáke stretnutie. Predpokladám, že to bude s tebou."

Žmurkol na mňa a ja som mu dala zbohom. Zišla som o poschodie nižšie a našla tam jeho dvere.

Zastala som pri jeho dverách a v pohodičke zaklopala. Nádych. Výdych.

„Ďalej!" zakričal a ja som otvorila dvere.
„Dobrý deň." vstúpila som dnu.

Zdá sa mi to, alebo každý v tejto firme vyzerá, tak mlado? Alebo iba títo dvaja tak pôsobia?

Zamyslela som sa nad tým a ani som si neuvedomila, že na neho zízam a nakláňam hlavu do pravej strani.

„Si v pohode?" zmätene sa na mňa pozrel.
„Nie si moc mladý na riaditeľa firmi?" spýtala som sa úprimne.

Sadol si za stôl a pobavene sa zasmial. Prišla som k stolíku a sadla si z opačnej strani.

„Mám 23 keby ťa to zaujímalo. A hej som dosť mladý na riaditeľa firmi." uškrnul sa na mňa.

Na to ako bol oblečený a vzhľadovo vyzeral, bol milí. Myslela som si, že to bude taký ten, hnusný a nepríjemný typ chalana.

„Takže, čo potrebuješ?" založil si ruky cez prsia a obzrel si moju tvár.

„Hľadám prácu." povedala som hneď a dala mu na stôl môj životopis.

Naklonil sa a zobral ho do rúk. Začal čítať a nedalo sa nevšimnúť jeho prekvapeného výrazu.

„Takže Laura, máme jedno voľne miesto. Budeš pracovať ako moja asistentka. Vyhovovalo by ti to?"

„Áno." hneď som vykríkla. Vypúlil na mňa oči. Naozaj si myslí, že som šiši.

Nevine som sa na neho usmiala a v kľúde som sedela ďalej na stoličke oproti nemu. Bude lepšie, keď nechám, aby hovoril on.

„Dobre teda. Zajtra o 8:00 ráno buď tu. A nemeškaj!" zvýraznil posledné slovo.

Iba som prikývla a zobrala sa na odchod. Medzi dverami ma však zastavil.

„A Laura?!" otočila som sa na neho.
„Bol by som rád, keby..." zarazil sa a obzrel si ma. „Keby?" chcela som, aby to dopovedal. „Zabudni na to." odvrátil pohľad a zapozeral sa do papierov na stole.

Zmätene som na neho pozrela a až potom odišla. Čo mi asi tak chcel povedať?

Dlho som sa nad tým nezamyšlala. Bola som neskutočne šťastná, že mám robotu. Aj keď budem musieť chodiť tieto schody každý deň.

*******
Prvá čásť vonku ! 🥰🎉 ako sa vám zatiaľ páči tento príbeh? Moja prvá kniha takže nečakajte dačo extra, ale budem sa snažiť <3

Lola.