Soulmates

Odvoz

Nakoniec sa dáko s nimi Tom dohodol. Aj keď sa im najprv začal vyhrážať.

Všetci sme sa pobrali domov. Bill odviezol Mell lebo pršalo a Tom sa ponúkol mne.

Najprv som protestovala ale keď som videla ten dážď vonku, poľavila som a súhlasila s tým.

Odviezol ma domov. Po ceste sme sa skoro vôbec nebavili. Nie preto, že by som na neho bola naštvaná, alebo čo.

Skôr sme obaja boli zmätený. Alebo aspoň ja. Čo sa jemu dialo v hlave neviem.

Na jeho pohľade bolo vydno, že jediná vec čo vníma je cesta a plyn.

Všimla som si, že má veľmi dobre skúsenosti s jazdením. Ide mu to vážne dobre.

Nebojí sa ani pridať. Po diaľnici išiel ako šialený. Nepovedala som mu na to nič, lebo sa mi to páčilo.

„Zistil som si dačo o Calvinovi." povedal a pridal na plyn.

Striaslo ma pri zaznení jeho mena. Otočila som hlavou aby som na neho pozrela.

Sánku mal zaťatú. Volant zvieral celou svojou silou. Svali na rukách a ramena mal napnuté.

To neväští nič dobré.

„Mohla by si mi už konečne povedať, čo sa stalo na stretnutí?" povedal a ani sa na mňa nepozrel.

Nie. Nemohla som mu to povedať z dvoch dôvodov.

1. Je to minulosť a jeho do toho vôbec nič.
2. Ak sa to dozvie aj tak s tým nič nespraví.

Vzdychla som si a odvrátila od neho zrak. Pozrela som späť na cestu.

„Nepoviem ti nič." odpovedala som jednoducho.

Prečo mu to mám povedať? Je to môj šéf a poznáme sa iba pár dni. Veď ešte pred týždňom som nevedela ani jeho meno.

Netlačil na mňa a ďalej sa už nepýtal. Neprehovoril celý čas až kým nezastal pred domom kde som bývala.

„Roztomilá, mala štvrť." povedal.

Bola som rada, že sa mu tu páči. Niektorý boháči ako je on by sa tvárili ináč než uchvátene.

„Ďakujem, že si ma odviezol." otvorila som dvere a chcela výsť keď ma zachytil za ruku.

Zmätene som najprv pozrela na jeho ruku na mojej a potom na neho.

„Čo robíš?" spýtala som sa keď na mňa iba pozeral a nič nevravel.

„Zajtra nemeškaj." vyšlo z neho.

Dostalo ma keď povedal iba toto. Obzrel si ma ešte posledný krát od hora dole a potom mi pustil ruku.

Vybehla som z auta a cez dážď prebehla domov. Hneď ako som prišla, vysušila som si veci a prezliekla sa do teplákov.

Sadla som na gauč a nasypala si do misky čipsy. Pustila som si film a zapozerala sa.

Po chvíle ma prerušil zvonček. Niekto zvonil pri dverách. Postavila som sa a išla otvoriť.

Stála tam Anastázia. Moja najlepšia kamarátka. Na moje prekvapenie bola suchá a nie zmoknutá. Ako to robí, že je stále taká pekná?

Anastázia mala ryšavé dlhé vlasy. Postavu ako modelka Adriana Lima a modré oči.

Mohla mať na sebe aj odpadkový kôš a stále bola nádherná.

„Laura máme problém." pozvala sa sama dnu.

Zvykla som si, že všade vbehne bez pozvania a je ako tornádo ktoré nejde zastaviť.

„Aký?" zavrela som za ňou dvere.

Anastázia si sadla na gauč zababušila sa do deky a zobrala si čipsy. Áno, cítila sa u mňa ako dom.

Nejdem jej to zazlievať lebo ja som to iste robila keď som prišla k nej domov.

„Lucas má asi podvádza."

A takto sa začala najdlhšia noc môjho života.

*******
Mohla som sem ešte dačo napísať viac, ale nechce sa mi. 😁💗 bude vám to musieť na dnes stačiť.

Lola.