Soulmates

Výťah

Vbehla som do pracovne Toma v tej najhoršej chvíli. Sedel za stolom úplne vytočený.

„Máme problém." povedala som, aj keď si už myslím, že o tom vie.

„Ozaj? Ani som si nevšimol." tresol po stole a postavil sa.

Zablokovali všetky stránky na internete. Skratka nič nefunguje a ľudia sa sťažujú. Každú sekundu zvoní telefón.

„Čo budeme robiť?" mala som celkom strach z jeho správania.

Takeho vytočeného som ho ešte nevidela.
Prešiel popri mne a vyšiel z pravovni. Išla som za ním.

„Musíme to spraviť. Ľudia sú ako šialený. Ktorá sprostá hlava to zablokovala?!"

Kráčal pomerne dosť rýchlo. Niekto sa nabúral do systému a všetko zablokoval. Odpája firmy s ktorými spolupracujeme.

Bude trvať vecnosť kým ich zase pripojíme.

„Nástup." vošiel do výťahu. Zase?

Pokývala som hlavou na znak nie. Nenastúpim.

„Laura, potrebujem ťa dole. Kým zídeš tie schody bude všetko zničené."

Viem, že ma potrebuje, ale nemôžem tam nastúpiť. Veď vie o mojom strachu. Do teraz som zakaždým chodila po schodoch. Raz som išla výťahom a to tiež s ním.

„Jeden krát si to zvládla. Zvládneš to aj druhý." zatiahol ma za ruku do výťahu.

Vtiahol ma dnu a ruku my nepustil ani potom, čo stlačil prvé poschodie.

Zavrela som oči a snažila sa zabudnúť na fakt, že som vo výťahu. Moja myseľ však nespolupracovala.

Tomovi som ruku zvierala celou mojou silou. Až som sa bála, že mu odpadne.

Zrazu som zacítila slabý dotyk na mojom líci. Nechcela som otvoriť oči, lebo som sa bála, toho čo uvidím.

Keď som ich otvorila, ponúkol sa my obraz na Toma, ktorý pri mne stál nesmierne blízko.

Hladil ma po líci a hneď ako som otvorila oči sa do nich pozrel.

„Čo to robíš?" šepla som a ani neviem prečo.

Ťažko som prehltla a moje srdce takmer vyskočilo z hrude. Bylo ako o preteky. Čo to má znamenať?

„Snažím sa ťa rozptýliť od faktu, že si v úzkom priestore." prisunul sa ešte bližšie.

„Tom." vydrelo sa mi z úst jeho meno. Bolo to skôr vzdychnutie, ako slovo.

„Ako vidím tak my to vychádza." uškrnul sa a nakoniec sa jeho čelo oprelo o moje.

Prečo sme tak blízko? A prečo s tým nič nerobím? Táto cesta vo výťahu bola taká nekonečna a zároveň taká krátka.

Nedokázala som mu na to nič povedať. Cítila som na koži jeho mentolových dych a vôňu kolínskej ktorá s neho stršala.

Letmo sa mi dotkol palcom pier a ja som úplne znehybnela. Doriti. Laura, čo to s tebou preboha je?!

Nevedela som čo sa deje a prečo sa to deje. Vnímala som iba jeho jemne dotyky na mojej tvári.

Vedela som však, že toto nemám cítiť pri dotyku od môjho šéfa. Neni to správne. Mala by som sa hneď odtiahnuť a nenechať ho ma takto zmiesť.

„Slniečko?" povedal zachrípnutým hlasom. Znel pokojne, ako keby sa nič nedialo.

Zatiaľ, čo ja som mu nebola schopná ani normálne odpovedať. Další vzdych sa my vydrel z úst. Cítila som sa tak hrozne zato.

„Áno?" podarilo sa my vysloviť. Hlas sa my triaslo viac než som si myslela.

„Môžem ťa pobozkať?" pritisol sa ku mne ešte bližšie.

Laura Gloria Wheeler, opováž povedať áno.
Srdce sa my pre zmenu úplne zastavilo. V mojom bruchu práve teraz letelo tisíc motýľov.

Nie tisíc, rovno celý kŕdeľ motýľov. Aj to sa my však, zdalo málo, na môj roztrasený a zadychčaný hlas.

„Prepáčte, nič som nevidela." ozvalo sa z dverí výťahu.

Hneď som sa od Toma rýchlo odtiahla a zistila som, že tá osoba pred výťahom je Mell. Našťastie.

Asi by som sa prepadla od hanby keby to bol niekto iný.

Tom ďalej stál na tom istom mieste, ako predtým než som sa od neho odsunula. Upieral na mňa pohľad. Doslova ma prebodával očami.

Jeden sme na druhého pozerali a ja som úplne zabudla, že ešte stále stojím vo výťahu.

„Nechcem vás dvoch rušiť, ale potrebujeme ťa Tom." prehovorila znova Mell.

Tom a ani ja sme neprerušili nás očný kontakt. Zízal na mňa, ako keby sa chcel vrhnúť na moje pery.

„Jasné." povedal Mell, ale stále pozeral na mňa.

„Vytaj späť v realite, slniečko." vyšiel von z výťahu a ja som sa v jeho slovách trocha stratila.

Ako to myslel? Si sprostá Laura!

*******
Začala som písať nový príbeh, ktorý vydám hneď potom, čo tento dokončím. Samozrejme, bude o Tomovi.

Lola.