Soulmates

Meškáš

Nič nestíham. Ako ináč. Vybehnem z domu rýchlosťou bleska a utekám po ulici ako šialená, aby som stihla autobus.

Dobehnem k nemu na poslednú chvíľu a zadychčaná si sadnem na voľne miesto.

Som neskutočne šťastná, že som to stihla. Neviem, ako ináč by som sa dostala do mesta.

A neprísť prvý deň do práce, nuž neni to nič čo chcela zažiť.

Meškám cez desať minút. Asi ma zabije, alebo ma hneď vykopne. To by bol teda trapas, ale tá druhá možnosť je lepšia než smrť.

Ešte nechcem umrieť. A hlavne nie pod rukami svojho šéfa.

Vbehnem do firmi a priložím kartu, aby ma pustili do vnútra. Dnu sa dostane iba ten, čo má dohodnuté stretnutie, alebo kartu.

Dole je malá kaviareň a po chodbe oproti nej uvidím predchádzať jeho. Smiešne, že neviem meno svojho nariadeného.

„Meškáš Laura." ladním krokom prejde popri mne a ja som mu v pätách.

„Prepáčte, ale tak trocha som pozabudla." poviem úprimne a dúfam, že ma nevykopne.

„Dobre teda. Hlavné je, že si tu. Aj ja iba teraz idem do pracovne." prizná sa.

On po mne chcel, aby som prišla presne na ôsmu a on sám mešká? To sú mi teda, ale veci. Trocha ma to vytočí, no nedám to na sebe poznať.

Vojde do výťahu a ja zastanem hneď pred ním.

„Čo stojíš? Nastúp." ukáže mi rukou, že mám nastúpiť.

„Radšej pôjdem po schodoch." poviem a vyberiem sa k ním.

Výde z výťahu a zastaví ma. Schmatne ma za ruku a otočí smerom k nemu.

„Nemám čas na tebe čakať, kým výdeš tie schody. Je to až siedme poschodie."
„Mám úzkosti z malých priestorov."

Zarazí sa a pusti mi ruku. Vydýchne a začne rozmýšľať.

„Dobre teda. Chápem, že to je nepríjemne, ale vážne teraz čas nemám. Prosím nástup."
doslova ma prosil pred dverami výťahu.

„Fajn. Je to, ale posledný krát." precedím cez zuby a opatrne vojdem dnu.

Chytím sa zábradlia čo je vnútri. Opriem sa o stenu a pevne zvieram zábradlie. Zatvorim oči, snažím sa v kľúde dýchať a nespanikáriť.

Stlačí tlačidlo a výťah sa dá do pohybu. Aj keď mám zavreté oči, cítim na sebe jeho pohľad.

„Nič to nie je." povie a zrazu zacítim jeho ruku na tej mojej.

Polavím stisk ruky ktorou zvieram zábradlie a schmatnem jeho za ruku. Prinútim sa otvoriť oči.

Stojí predomnou a pozerá na mňa.

„Ešte tri poschodia." milo sa usmeje.
„Prečo to tak dlho trvá?" začnem panikáriť.

Ako ináč. To som celá ja.

Prežila som to. Vybehla som rýchlosťou bleska z výťahu a bola rada, že stojím na pevnéj zemi.

„Vidíš, zvládla si to a bez akéhokoľvek problému." úškrn na jeho tvári ma prinúti usmiať sa.

Som rada, že som nezahynula alebo nechytila záchvat paniky. Vážne by som nechcela, aby prvý deň v práci začal takto.

Prišli sme ku jeho kancelárii. Vedľa jeho boli ďalšie dvere a na dverách bolo moje meno.

„Toto je tvoja kancelária."

Zaviedol ma do vnútra a celkom sa mi tam páčilo. Miestnosť bola veľká. Asi tak isto ako jeho pracovňa.

Neviem načo mi je toľko miesta, ale nesťažujem sa. Bol tu stolík ktorý vyzeral prakticky. Biele steni a sem tam dáky kvet.

Okna ktoré siahali až po zem. Celkom ma vydesila tá výška, ale časom si zvyknem.

„Dobre moja. Mám pre teba hneď prvú úlohu," položím mi na stolík papiere.

„Toto zanesieš do jednej reštauracii a necháš im to podpísať. Naštuduj si to poriadne lebo sa ťa určite budú pýtať dáke otázky ohľadom toho."

Obišiel stolík a pobral sa k dverám.

„Keby si dačo potrebovala budem hneď vedľa." otvorí dvere no ešte sa zastaví.

„O 13:00 je obed len, aby si vedela máš hodinovú prestávku a to stretnutie je o 10:30 a hlavne tam nemeškaj."

Zvíraznil posledné slovo a zabuchól dvere. Vydýchla som a poobzerala sa po pracovni.

Sadla som si za stolík a v kľúde si začala čítať papiere čo mi tu nechal. Musím sa ho spýtať na meno. Je to dosť divné, že ho ešte neviem.

*******
Troška dlhšia časť než som zvyknutá písať, ale vám to je určite jedno 😂 hahaha <3

Lola.