Soulmates

V pohode?

Celú noc som poslúchala Anastáziu. Spala som asi tak jednu hodinu a pól. Teraz sedím v pracovni a pomali zaspávam na stole.

Dvere kancelárie sa otvoria a hneď zdvihnem hlavu zo stola.

"Ano?" Vykríknem ako keby nič.

Stojí tam Tom a mračí sa na mňa. Zvaští obočie a pomalím krokom sa blíži ku môjmu stolu. Položí tam kopu papierov a pozerá na mňa.

"V pohode?" Spýta sa a ešte stále sa mračí.

"Dnes si dáka nevyspatá." Sadol si do kresla na druhej strane stola a čakal kým mu odpoviem.

Lenže ja hlupaňa som už zase pomali zaspávala.

"Som v pohode." Zívla som si. Dobre Laura, toto neznelo vôbec presvedčivo.

Ani som nemyslela, že mi to uverí. Od rána sem prišiel aspoň päť krát a zakaždím som ležala na stola a napoli spala.

"Ozaj? Neznie to presvedčivo Laura." Podotkol a založil si ruky cez prsia.

Prevrátila som očami. Jedine čo teraz chcem, je aby odišiel a ja som mohla ďalej spať na tomto kurevsky nepohodlnom stole.

"Len som nevyspata. Mala som veľa práce." Znova som si zívla.

"Koľko hodín si spala v noci?" Naklonil sa do predu a oprel sa rukami o stôl.

Vedela som presne čo robi. Skúmali si moju tvar. Nič zaujímavé nezistíš Kaulitz. Len uvidíš moje kruhy pod očami a červené bielka.

"Asi..." zasekla som sa. Pravdu povedať nemôžem. "A neklam." Dodal keď som zostala ticho. "Hodinu a pól. Možno dve." Nakoniec som mu povedala pravdu.

Vzdychol si a znova sa oprel a operadlo presla. Mal starostlivý pohľad.

"Choď domov. Spravím to za teba. Vyspi sa a zajtra priď v poriadku."

Postavil sa a zobral sa na odchod. Zastavila som ho zo slovami : "To je v pohode zostanem. Zvládnem to."

Začala som protestovať aj keby som dala čokoľvek za to aby som mohla ísť do mojej krásnej postieľky.

"Nemyslím si. Ideš domov a bodka. Odveziem ťa ak potrebuješ."

Bolo mi to tak trápne. Sedela som u neho v aute a hlavu si opierala o okno. Pomali ale isto som zaspávala.

Držala som sa ako tak pri vedomí. Ak mu zaspím v aute bude to ten najväčší trapas v mojom živote. Nikdy sa mu už nebudem môcť pozrieť do oči.