Dominik

Kapitola 6 -Šťastena má dovolenku

 Dobre dievčatá, sme späť :)

Ešte raz sa ospravedlňujeme za to dlhé čakanie, no názov dnešnej časti celý ten mesiac dokonalo vystihuje. Málo času, málo šťastia... prosto katastrofa.

S touto časťou boli menšie problémy pretože stále mizla :D už ste ju tu mohli mať dávno no šikovnosť je šikovnosť... Báš prisahá že úvod už pozná skoro naspamäť, toľko krát to písala na novo :D 

Ale teraz dosť rečí :) načakali ste sa dlho, tak teda šup šup a.. budeme rady za vaše reakcie, lebo TIE nás nútia písať ďalej ( trocha zaspoilerujem- ďalšia časť je úplne - omfg! teda sa snažte ;) )

- BS

     „Emily ty si ešte v posteli?" prekvapí ju matkin hlas. Prudko roztvorí oči, no ostré svetlo nového dňa ju oslepí. V mysli zahreší ako poslepiačky hmatká po telefóne. Keď ho konečne nájde a privedie obrazovku k životu, má pocit akoby zabudla dýchať. Och-môj-ty-bože! Zaspala! Na hodinkách svieti 8:45 čo znamená, že o pätnásť minút jej začína prednáška.

Nahlas zaúpi a vymotá sa z prikrývok . Keď konečne stojí, prebehne okolo prekvapenej matky, ktorá nad jej neohrabanosťou len krúti hlavou so slovami, že si mala zapnúť budík a podíde k oknu aby jej mohla poliať kvety tróniace na parapete.

     „Ja som ho mala zapnutý, sakra! Mami ty si mi vyprala tie tmavé rifle?" zakričí na mamu.

    „Nie, prala som svetlé!" odkričí jej matka späť.

Emily privrie viečka a prudko sa nadýchne. V duchu vyšle tichú modlitbu všetkým svätým aj nesvätým.

     „Vravela si že budeš prať tmavé! Preto som ich dala prať!"

     „Tak toho nebolo dosť. Vezmi si svetlé, toľko kriku pre nič." Odpovie jej mama predtým, než opustí svoju rozospatú, zúfalú dcéru.

Po chvíľke sa Emily predsa len natiahne po svetlých nohaviciach a prvom tričku, ktoré má po ruke. Zo šuplíka si vyberie spodné prádlo a chvatom sa oblieka. Hrebeňom si prečeše vlasy, nemá čas na make- up. Len zo stoličky hrabne kabelku a vybieha z izby. Dodupe na prízemie, kde nájde iba svoju mamu.

     „Jano tu nie je?" opýta sa jej, keď si do tašky hádže jablko. Na raňajky nie je čas.

     „Nie, šiel s Romankou k zubárke."

     „Óoooch!" zaplače Emily. Žiaden Jano sa rovná žiaden odvoz do školy a to sa rovná prúser!

Vbehne do garáže a vidí, že auto jej nevlastného otca chýba a na druhom mieste stojí ešte stále rozbitý Volkswagen. Pohľadom zavadí o modrý bicykel opretý o stenu. Zhlboka sa nadýchne. Tak fajn.

*

Keď sa konečne dostane na pozemok univerzity, je už niečo pred desiatou. Zamkne bicykel a vybehne po chodoch. Pozdraví sa vrátnikovi a do uší sa jej ako ozvena vracia dupot jej rýchlych krokov v tichej chodbe, ako sa ponáhľa do triedy. Keď zastaví pred dverami, upraví si obyčajné, čierne bavlnené tričko s dlhým rukávom ktoré ma na sebe a nádychom si dodá odvahu.

Trikrát zaklope na dvere posluchárne a potom stlačí kľučku. Keď vchádza dnu, ani za mak by jej nenapadlo, aké peklo ju čaká. Nie len že dostala od profesora pekne vynadané za neskorý príchod a následne prerušenie výuky, no cestou na svoje miesto stratila balans a ocitla sa na zemi aká dlhá taká široká. Prisahala by, že bola červenšia ako mamine muškáty. Keď sa konečne, za sprievodu kolektívneho smiechu, vyhrabala na nohy a usadila sa na miesto, profesor ju prebodával zúrivým pohľadom.