Broken heart

2

To by som nebola ja, keby som do niekoho nevrazila. ,,Prečo sa to vždy musí stať mne?“ v duchu som sa to pýtala asi milión krát. Keď som sa konečne prebrala, začala som sa ospravedlňovať.

,,Hej, to je v pohode.“ Žmurkol na mňa

Keď už som chcela ísť niečo povedať, prerušil ma ,,To bude asi tvoje.“ Podal mi do rúk knihu dejepisu.

,,A-ano, ďakujem.“ Koktavo som zo seba vydala.

,,Will.“ Podal mi ruku na zoznámenie

,,Alex.“ Opatrne som mu podala moju

Všimla som si, že otvoril ústa aby niečo povedal, keď v tom ho niekto predbehol

,,Čo tu vy dvaja robíte? Pokiaľ viem, už je po zvonení!“ ozvalo sa z poza môjho chrbta.

,,Pardon, ja už teda idem.“ Otočila som sa na profesora, ktorý stál za mnou.

Bol to matikár. Nechápala som, prečo je taký, predsa on jediný bol na škole normálny. Aj keď si prišiel neskoro, nič ti nepovedal.

Skôr ako som sa vybrala do triedy, Will niečo dodal ,,Ospravedlňte nás, bola to moja chyba. Omylom som vrazil do nej.“ Hlavou kývol mojím smerom. Vtedy profesor už nič nepovedal, len odišiel od nás. Chvíľu sme tam stali a dívali sa jeden na druhého, keď som sa vybrala do triedy. Keď som prešla okolo neho, stihol mi povedať ,,Ešte sa uvidíme.“ A odišiel. V tom momente som ostala stáť nehybne na mieste. Nie žeby som ho nechcela stretnúť, práve naopak, cítila som akoby od neho išlo nebezpečenstvo, čo ma k nemu ešte viac priťahovalo. Keď som sa konečne pohla, všimla som si na hodinách, že už ubehlo asi 15minút z hodiny a tak som si pohla.

Skôr ako som vošla do triedy, ešte som sa nadýchla a vydýchla som si. Učiteľ stál zrovna pri tabuly a tak som si rýchlo išla sadnúť na miesto.

,,Slečna Smithova, očividne neviete kedy začína hodina.“ Otočil sa na mňa, keď som si sadala

Chcela som sa ospravedlniť, no vedela som, že mi to v tejto chvíli nepomôže. Ostala som teda ticho.

,,Takže zostanete tu so mnou aj 8hodinu.“ Dodal a otočil sa späť k tabuly.

,,Čoóó?“ vykríkla som zo seba ,,Ja nemôžem, mám ----.“

,,Mne je jedno čo máte, kým sa nenaučíte chodiť v čas, budete po škole.“ Skočil mi do reči.

Vedela som, že tento boj som prehrala a tak som ostala ticho a otvorila som si zošit. Zošit plný čmáranic, ktoré mňa nikdy nezaujímali a ani nebudú. Veď načo je človeku dejepis ? Načo sa učíme o histórií v škole, keď nám to môžu povedať rodičia?

,,Alex, kde si toľko bola?“ Ronnie ma prerušla z myslenia

,,Zase som vrazila do nejakého chalana. Veď ma poznáš.“ Odpovedala som jej v rýchlosti

,,Aá ? Bol pekný?“ vyzvedala

,,Poviem ti to doma.“ Povedala som jej.

Posledné čo teraz potrebujem, je aby som mala ešte väčšie problémy. Ronnie len prikývla a ostala ticho.

Keď som si spomenula na jej otázku, v hlave mi ako jediné behalo meno Will. Ani som si nevšimla ako presne vyzerá. Ostatné baby, ako napríklad Caroline by ho už balili. Vedeli by o ňom všetko. A ja ? Ani som si poriadne nevšimla ako vyzerá. Ale to bolo jedno, predsa len, už ho nemusím stretnúť. Na jednú stranu ma to mrzelo, no na druhú stranu bolo by to lepšie.

Ak čas plynul, škola sa blížila ku koncu, čo bolo fajn, no na druhú stranu Ronnie musela ísť domov sama, pretože ja si tu ešte hodinu posedím.

,,Tak fajn, vidíme sa doma.“ Rozlúčila som sa s ňou pri vchode.

Prešla som pár krokov od vchodu a započula som ten známy piskľavý hlas.

,,Ako vidím tebe sa v tej škole páči.“

Zastavila som sa, prevrátila som očami a povedala som

,,No ako vidíš tak páči. A čo je teba do toho, Caroline.“

Teraz už ostala ticho, čo naznačovalo tomu, že nemala argumenty. Hrdo sa teda otočila, vlasmi šmarila do boku a odkráčala.

,,Bingoó.“ Skríkla som a ruky som dala nad hlavu ,,takže 1:0 pre Alex.“ Dodala som sama pre seba.

Z chodby som išla do triedy aby profesor nemal zase námietky. Keď som si sadla na miesto, mala som ešte necelých 5minút čas a tak som dojedla zbytok desiatu, ktorú som mala. Moc mi síce nechutila a obed dnes nebol tiež nejaký dobrý, ale bola som hladná takže mi bolo jedno čo zjem. 

,,Takže vidím, že ste tu včas.“ Profesor prehovoril, len čo vošiel do triedy.

Neodvážila som sa mu odpovedať. Ostala som sedieť na mieste a bola som ticho. V podstate bola to celá večnosť. Obaja sme tam sedeli asi 10minút, dívali sme sa na seba a nikto nič nepovedal. Nechápala som načo to je dobré a priala som si, aby som konečne mohla vypadnúť, keď v tom akoby Boh vypočul moje želanie.

,,Dobrý, je tu Alex?“ vo dverách sa ozvalo

Ten hlas mi bol povedomý, akoby som ho už niekde počula. Profesor s niekým prehodil ešte pár slov, keď som si spomenula na ráno.

,,Pán profesor, môže ísť so mnou? Jej mame sa totiž niečo stalo.“ Stál pri mne a hovoril

V tom momente som naňho vyvalila oči. Netrvalo dlho a profesor nás pustil, no bolo to posledný krát čo spravil výnimku. Obaja sme vyšli z triedy a išla som za ním.

,,Nasleduj ma.“ Povedal mi pri vchode budovy.

Celý čas som teda išla za ním, keď prišiel k čiernemu BMW.

,,Nasadni." povedal, keď si sadal na miesto vodiča.