Broken heart

3

Sledovala som ho, ako si sadol do čierneho BMW, ktoré nevypadalo ako jeho, no koho iného by bolo? Možno jeho otca, alebo strýka, pomyslela som si aj keď som vedela, že klamem samú seba. Určite bolo jeho. Predsa len vypadal byť z bohatej rodiny.

,,Tak ideš alebo ťa tu mám nechať?“ nervózne sa pýtal z auta

V tom momente som nasadla do auta, pripútala som sa a čakala som kým vyjde na cestu. Keď som sa však na neho po pár minútach pozrela všimla som si, že mal tmavé vlasy, ktoré mu stáli akoby sa ráno nečesal. Ale úprimne, pristalo mu to. Na sebe mal čierne úzke rifle, biele tričko a na tom mal koženú bundu. Ako som si ho premeriavala pohľadom, postupne som strácala slová.

,,Budeš ešte dlho na mňa pozerať?“ pozrel na mňa

,,Prepáč, ja len ...“ koktala som. ,,Ale nič..“ nakoniec som ostala ticho

,,Ako vieš čo sa stalo mojej mame?“ po chvíli ticha som prehovorila

Pravda bola taká, že som nedokázala byť dlho ticho, čo niekomu liezlo na nervy a miestami som mala pocit, že aj jemu.

,,Volal mi kamarát čo sa stalo. Vraj ju zrazilo auto.“ Odpovedal

,,A ako si vedel, že je to moja mama?“ nechápavo som sa pýtala

,,Zlatko.“ Ironicky začal ,,Mala pri sebe doklady.“ Hovoril a stále pozeral na cestu

Vtedy som ostala radšej ticho až kým sme neprišli k nemocnici. Čakala som, že sa bude on niečo pýtať, že bude chcieť niečo o mne vedieť, no na moje prekvapenie, celý čas bol ticho.

,,Nejdeš?“ pozrela som naňho, keď som si odopla pás.

Will, len prikývol a vystúpil z auta, ktoré onedlho zamkol tlačítkom. Obaja sme išli do nemocnice. Will išiel pár krokov za mnou. Vtedy mi to bolo jedno, jediné čo som chcela, bolo vidieť mamu.

,,Dobrý deň, prosím vás kde leží Amanda Smithova?“ pýtala som sa informáciach

,,Moment.“ Povedala teta a pozrela do počítača. ,,Druhé poschodie, izba 365“ dodala po chvíli

,,Ďakujem.“ A s Willom sme išli k výťahu

Chvíľu sme čakali kým výťah prišiel dole, no ani jeden sme nič nepovedali. V mysli ma napadalo veľa vecí a otázok, ktoré by som rada vedela, no nedokázala som zo seba vydať čo i len slovo.  Keď výťah konečne prišiel, srdce sa mi rozbúchalo viac. Môj tep saq zrýchlil a ja som s bála.

Nevedela som ako je na tom mama, nevedela som čo bude ďalej.

,,Tak poď.“ Potiahol ma Will z výťahu

Pomaly ale isto sme prechádzali chodbou a pozerali na čísla, keď sme našli tie správne dvere. Pomaly som ich teda otvorila a vošli sme dnu.  Keď som videla ako tam mama nehybne leží, ruku som si dala na ústa aby som neplakala. Nikto pri nej nebol, bola pripojená na prístroje aby vôbec dýchala. Neverila som, že je na tom až tak zle. Pristúpila som k nej bližšie a chytila som ju za ruku.

,,Mami som tu. Som pri tebe, všetko bude dobré, len tu so mnou ostaň.“ Jemne som jej hovorila aj keď som vedela, že ma nepočuje.  ,,Prosím.“ Dodala som a po líci mi stekala slza

Neodpovedala, veď akoby aj mohla keď tam len tak ležala. Celý ten čas sa ani nepohla. Nevedela som čo robiť, chcela som aby sa prebrala no dúfala som márne. Ako som na ňu pozerala, nevydržala som to. Rozplakala som sa. Pred očami sa mi všetko zahmlelo a ja som padla na kolená. Ruku som si držala na ústach a zadržiavala som vzlyky, no bolo to márne. Nedokázala som to udržať v sebe. Mala som pocit akoby nikto pri mne nebol, akoby som všetkých stratila. Nedokázala som si ani predstaviť ba ani na to pomyslieť, že by mama umrela.

,,Alex!“ skríkol Will keď ma videl. ,,Si v poriadku?“ pomohol mi vstať.

Neodpovedala som mu, len som sa k nemu prisunula a objala ho. To bolo to čo som potrebovala. Stali sme tam, bola som v jeho objatí, čo ma uistilo, že je tu. Nedokázala som sa však upokojiť a stále som plakala.

,,Vezmem ťa domov.“ Potichu mi povedal

,,Nie, chcem ostať tu.“ Odtiahla som sa

,,Alex nie. Nerobí ti to dobre.“ Prehováral ma

,,Nikam nejdem!“ namietala som

,,Alex, musíš ísť domov. Zajtra prídeme za ňou.“ Podišiel ku mne a objal ma

Ostala som teda ticho a súhlasila som. Skôr ako sme však odišli, podišla som ešte k mame a povedala som jej, že zajtra prídem a odišli sme z izby.

Will si všimol, že nie som v pohode a tak ma pridržiaval a kráčal so mnou k autu. Otvoril mi dverre a pomohol mi nastúpiť.

,,Zoberiem ťa radšej k sebe.“ Povedal keď sme sa pohli

Ja som ho však nepočúvala. Len som oprela hlavu o okno a dívala som sa von. Snažila som sa nemyslieť na to čo som videla, no nešlo to. Celý cestu k nemu som to mala pred očami. Cesta utom sa mi zdala ako večnosť, no netrvala ani 15minút.

,,Sme tu.“ Vypol motor a kľúče vytiahol zo zapaľovania.

Kým som sa ja odopla on už stál pri dverách a čakal kým vystúpim.

Vošli sme k nemu do domu, ktorý bol z vnútra oveľa väčší ako sa zdal. Will ma však ťahal hore schodmi do nejakej izby. Pravdepodobne do tej jeho. Ľahla som si na jeho posteľ a netrvalo dlho kým som zaspala.