Broken heart

27

Ráno som sa zobudil nevyspatý. Celý večer som nemohol zaspať. Po rozume mi nebehalo nič iné, len to aby bola Alex v poriadku. Nemohol som uveriť tomu, že som ju pustil samú. Bol som idiot, keď som to spravil. Čo ak ju práve teraz stratím? Čo ak sa jej niečo stane? Čo ak zomrie? Nemohol som si pomôcť, no mnohé otázky mi behali hlavou a ja som nemohol nič robiť. Povedal som, že ju ochranim, no robím presný opak. 

Ja som celý čas rozmýšľal nad tým ako to dopadne a kedy ju konečne budem môcť zase obiať, zatiaľ čo ona určite pokojne spala. 

Keď som ráno pozrel na hodiny bolo 7:20. Vedel som, že nezaspím a nemohol som len tak ležať v posteli. Vytiahol som teda čísté veci a išiel som do sprchy. Bolo to jediné miesto, ktoré mi teraz pomôže uvoľniť sa. 

Z pohľadu Alex 

Odkedy odišla Ronnie do mesta ubehlo pár hodín a mne sa nechcelo trčať doma. Išla som sa teda do izby prezliecť, a išla som von. Nepoznala som to tu a tak som nevedela kam idem. Išla som proste po ceste, kým som neprišla k tmavej bráne. Bola otvorená dokorán a nikoho som tam nevidela. Pomyslela som si, že by to mohlo byť skvelé miesto pre mňa. Neistým krokom som kráčala bližšie a bližšie k lavičkám, ktoré boli umiestnené pod stromom. Keď som k nim prišla uvedomila som si, že sa nachádzam v parku. 

Sadla som si na lavičku a konečne sa trochu uvoľnila. 

,,Vidím, že máš rada tmavé miesta." ozvalo sa za mňou 

V rýchlosti som sa postavila a pozrela naňho. Bol to Andrew z letiska. ,,Vyľakal si ma. Čo tu vlastne robíš?" 

,,Skôr čo tu robíš ty takto večer a sama." sadol si na lavičku 

,,Chcela som ísť na vzduch." povedala som a sadla som vedľa neho ,,Ty si ten z letiska, však?" pozrela som naň ho 

,,Nato, že si sa ledva na mňa vtedy pozrela, si pamätáš dobre." s úsmevom povedal 

Jeho poznámku som ignorovala. Ochladilo sa a mne ostala zima. 

,,Na, zober si moju bundu." povedal po chvíli a podal mi jeho bundu 

,,Ďakujem." 

Medzi nami ostalo ticho a bolo počuť leb cvrlikanie a šuchot listov. Najednu stranu to bolo prijemné ticho a bola som šťastná, no na druhú stranu viac by som si priala aby tu sedel Will. Bola pravda, že mi chýbal. Čo ak už je s niekym iným a na mňa už zabudol? Bola to hrozná myšlienka a nemyslela som radšej na to. 

,,Si v pohode?" Andrew ma vytrhol z myšlienok 

,,Áno, len už by som mala ísť." postavila som sa 

Chcela som odísť, keď v tom ma chystil za ruku a zastavil ma. ,,Počkaj chvíľu." 

Otočila som sa a nechápava som naňho pozrela. Čakala som čo bude hovoriť ďalej, no bol stále ticho. Pristúpil krok ku mne a moje telo sa zachvelo. 

,,Odkedy som ťa videl prvý krát, nemôžem na teba prestať myslieť. Prídeš mi iná od ostatných. Si taká odhodlaná." hovoril a bribližoval sa čím ďalej tým viac ku mne. ,,Nepoznáš ma, no zostala si. Čo ak ti chcem ublížiť? Čo ak to čo hovorím je lož?" pokračoval 

,,Neublížiš mi. Vypadáš ako drsný chlap a robíš zo seba machra, ale v skutočnosti chceš mať pri sebe niekoho kto ťa urobí šťastným." skočila som mu do reči 

,,Možno máš pravdu a možno nie. Ale teraz chcem Teba." zdôraznil posledné slovo 

V tom momente mi po chrbte prešli zimomriavky a ja som vedela, žemusím niečo urobiť.