Crazy In Love

29.kapitola

„Prepáč," šepla som a ticho sledovala jeho reakciu. Bola som pripravená dostať zo seba viac ako jedno hlúpe „prepáč", ale všetky tie vhodné slová, ktoré by som mohla povedať sa kamsi vyparili a vo mne nezostalo takmer nič.

Otec si rukou unavene prešiel po tvári a nakoniec vzdychol. „Musíme sa o tom rozprávať teraz Ria? Len pred pár minútami som sa vrátil a som vážne unavený."

Čo som čakala?

Bonboniéru, kyticu ruží a lahodné odpustenie? Rozhodne nie!

„Ja viem, že si hrozne naštvaný a že mi to asi nikdy neodpustíš, ale ver..."

„Nie som naštvaný," prerušil ma a opäť si vzdychol. „Ja viem aké to je Ria, keď sa ti rozpadá rodina. Dobre vieš, že som to sám zažil a na tvojom mieste by som konal rovnako."

Jeho reakcia ma neprekvapila, ale aj napriek tomu som ostala ohromená. Keď som bola totiž ešte malá, otec nám spolu s Kate na večer rozprával príhody zo svojho detstva. Rodičia sa mu rozviedli, keď mal dvanásť, pretože starý otec si našiel inú, krajšiu, lepšiu, mladšiu. Vraj. Vtedy som to celkom nechápala, ale postupom času mi to začalo dávať význam.

Taký sú totiž chlapi.

„Myslíš, že sa vráti?" zachrapčala som a potlačila vzlyk, ktorý sa mi dral z krku.

Otec mi venoval jemný úsmev a ľahko mykol oboma plecami. „To sa všetko uvidí."

„Vážne sa nehneváš?" opýtala som sa.

„Nie nehnevám," odvetil a hneď na to sa mu na tvári objavil široký úsmev. „Teda pre túto záležitosť sa nehnevám," zodvihol ukazovák a varovne ním zakýval vo vzduchu. „Neviem, či sa nebudem hnevať na toho chalana, ktorý tu dnes prespal."

Och.

Áno, otec sa totiž vrátil práve vo chvíli, keď sme s Tonym vyšli z mojej izby. Najprv sa zatváril prekvapene, následne sa úchylne usmial a potom sa nahneval. Teda nevrieskal, nekričal ani nenadával, len sa ma opýtal čo to má znamenať a následne ma požiadal, aby som ho nasledovala až do kuchyne, na malý rodičovský rozhovor.

„Je to len kamarát," dostala som zo seba zahanbene a otec sa ticho zachechtal.

Totiž s Tonym sme sa vôbec nerozprávali o tom čo sme. Nie som jeho frajerka a ani spolu nechodíme, z čoho vyplýva, že sme priatelia..

Alebo nie?

„A kde je ten tvoj kamarát teraz?"

„Išiel domov," zamrmlala som a sklopila hlavu, aby som tak nemusel opätovať otcov prísny pohľad.

„Škoda," hlesol a pristúpil bližšie ku mne. Vtedy sa akýmsi nedopatrením ocitla jeho ruka na mojom pleci a on ma stiahol so smiechom k sebe, do medvedieho objatia. Bola som z toho natoľko mimo, že mi trvalo pár sekúnd kým som sa svojvoľne nadýchla.

„Určite budem rád, keď mi svojho kamaráta predstavíš osobne. Rád by som sa s ním totiž porozprával," vyhlásil a hneď na to ma pustil.

„Teraz choď do školy a nieže si to rozmyslíš ako včera!" upozornil ma a zase sa krátko zasmial.

Kto je tento človek a čo urobil s mojim otcom?