Crazy In Love

40.kapitola

Na živote je najhoršie to, že nikdy neviete, kedy skončí. Nikdy neviete, kedy poslednýkrát vydýchnete, alebo sa poslednýkrát na niekoho usmejete. Život to nezaujíma. Je sebecký a berie všetko, čo kedysi dal.

„Už je to večnosť," šepla som a nervózne pokračovala v ohrýzaní nechtov.

„Ja viem," zamrmlal Tony a už po stý krát mi odtiahol ruku od pier. „Musíš sa upokojiť."

Rýchlo som prikývla a zhlboka si vydýchla. „To už si hovoril."

„A budem to opakovať," kývol hlavou, venujúc mi jemný úsmev. Inokedy by sa mi roztriasli kolená a rozbúchalo srdce, ale v situácií, v ktorej som sa nachádzala sa mi to vôbec nezdalo správne. Sedeli sme totiž v nemocnici, na tvrdých sedačkách, obklopený nemocničnou vôňou a tichom, ktoré občas prehlušili výkriky ľudí, alebo plač. Trvalo to už celé hodiny a môj strach sa každou minútou zväčšoval. Triasla som sa, nervózne sa ošívala, hrýzla si nechty a dookola pochodovala, ale nič z toho nepomáhalo. Keď totiž osoba, na ktorej vám záleží bojuje o život, nie je to jednoduché.

„Ak sa jej niečo..."

Tony si všimol, že v očiach mám zase slzy a potiahol ma k sebe. Okamžite som si zaborila tvár do jeho krku, ruky mu obmotala okolo ramien a nohy si prehodila cez tie jeho.

„Bude v poriadku, Ria, uvidíš," šepkal a neustále ma hladil po vlasoch a chrbte.

„Bojím sa," pípla som a jedna slza si našla cestu von z môjho oka. Smrkla som a zúfalo vzdychla, cítiac ako sa Tonyho telo naplo, vždy, keď som vydýchla na jeho pokožku.

„Ja viem," zopakoval a vo vlasoch som zacítila jeho pery. Hneď na to sa mi lícom oprel o vrch hlavy a rovnako ako ja, si vzdychol. „Musíš byť silná, Ria, veľmi silná."

Asi to bolo únavou, ale podarilo sa mi zaspať a aspoň na malý moment zabudnúť, že sa niečo okolo mňa deje. Tony ma neustále držal, občas vstal, len preto, aby zašiel po pohár s vodou a keď som sa napila, znova ma objal. Nebyť jeho, asi by som to nezvládla. Po otcovom telefonáte som ostala nemo stáť, nedokázala som zo seba dostať ani slovo a až po čase, keď som si uvedomila, čo mi povedal, som sa rozplakala. Nakoniec sme skončili v nemocnici, s informáciami, že pani Nicolnsnová spadla zo schodov, keď sa v noci vybrala po niečo do kuchyne. Istá časť mňa si bola istá tým, že bola hladná a zase sa vybrala vylúpiť chladničku, ako to často mala vo zvyku v nočných hodinách, ale tentokrát ma to nerozosmialo.

„Koľko im to ešte môže trvať?" zachrapčala som do Tonyho hrude, po ďalšej únavnej hodinke.

„Čím dlhšie im to trvá," šepol. „Tým lepší bude výsledok."

„Nevládzem," zdvihla som hlavu a pozrela na jeho tvár, ktorá odzrkadľovala nedostatok spánku a veľké množstvo emócií.

„Zájdem ti po vodu? Alebo chceš niečo jesť?" spýtal sa a chystal sa postaviť, lenže som ho zastavila tým, že som priložila dlaň na jeho tvár.

„Mal by si ísť domov," zamumlala som. „Si unavený."

Zatvoril oči, vzdychol a jeden kútik pier vykrivil v silenom úsmeve. „Ak si myslíš, že ťa tu nechám samú, tak mysli ešte raz."