Crazy In Love

Epilóg

„Stále nedokážem uveriť tomu, že moja najmladšia dcéra odchádza na vysokú školu," spustil otec váhavým hlasom, akonáhle som zatiahla zips kufru a oprela ho o stenu.

Celý čas počas balenia mlčal, len ma pozoroval neistým pohľadom a občas mi niečo nemotorne podal. Netúžila som po ničom, iba ho upokojiť nejakými slovami, ale v tej chvíli ma nič rozumné nenapadlo. Vedela som totiž, že sa trápil.

„Nieže by som ti nedôveroval Ria," pokračoval a v hlase sa mu odrážali obavy. „Len... si moje malé dievčatko."

Vzdychla som, pomaly položila stále neposkladaný sveter na zem a venovala otcovi plnú pozornosť. Cez rok sa veľmi zmenil, rovnako ako ja, už nelipol len na svojej práci, ale začalo mu záležať aj na rodine. A ja som nemohla byť vďačnejšia.

„Budem doma častejšie než si myslíš," povedala som so smiechom a potešilo ma, keď sa otec široko usmial. „Sú to len štyri hodiny autom."

Tá veta spôsobila, že sa otcov úsmev rázom stratil a nahradil ho ustarostený výraz. „Veď práve Ria."

„Oci..." vstala som a pomaly podišla až k nemu. Sedel na mojej posteli, v rukách úpenlivo zvieral malého plyšového macka, ktorého som mala od narodenia a hlavu mal sklonenú. V tej chvíli som nedokázala urobiť nič, len sa k nemu posadiť a hlavu mu položiť na rameno. „Tiež sa bojím, ale musím to zvládnuť."

Po mojom vyjadrení sme sa obaja pohrúžili do ticha, premýšľajúc každý o svojom. Moje myšlienky viedli presne tam, kam posledné mesiace. Bála som sa. Hrozne som sa bála nového začiatku, nových ľudí a rovnako tak, aj nových príležitostí.

Vážne som netúžila po ničom inom, len, aby môj život v tomto meste naďalej pokračoval. Nikdy som neverila tomu, že moje myšlienky povedú práve týmto smerom. Už od detstva som nechcela nič iné, len odísť. Vziať si všetky veci a ujsť, len tak a navždy. A teraz, keď mám príležitosť, nedokážem nič, len spomínať na všetko, čo mi toto mesto dalo a naopak aj vzalo.

„Ešte stále chceš bývať na internáte?" prerušil ma otcov tichý hlas a moje pochybovačné myšlienky sa okamžite vytratili.

Pomaly som zdvihla hlavu z jeho pleca, rukou si prešla po tvári a chabo prikývla. „Chcem."

„Ale Ria..."

„Nie," prerušila som ho ešte skôr než stihol niečo povedať. „Už sme sa o tom rozprávali. Kebyže si nájdem byt, nemala by som príležitosť niekoho spoznať a ty dobre vieš, že som asi tá najhoršia v spoznávaní nových ľudí."

Veď za celú strednú som mala len jednu kamarátku, pomyslela som si trpko a hrdlo mi znovu zovreli obavy. Ako to zvládnem?!

Chystala som sa vstať a ďalej pokračovať v nekonečnom balení, otec ma však chytil za ruku a hneď nato náhlivo objal. „Verím ti Ria, kto iný to môže dokázať ak nie ty?"

Usmiala som sa do jeho mäkkej košele a na malý moment zatvorila oči. Poznala som osobu, ktorá sa na rozdiel odo mňa nebála urobiť nič z toho, čo si sama stanovila. I keď som svoju sestru vždy neznášala, v jednom bola rozhodne obrovská inšpirácia. Nikdy sa nebála.

×××

Nasledujúce ráno som sa prebudila na to, ako ma niekto jemne hladí po líci. Nemusela som ani otvárať oči, ani sa hlúpo pýtať, dobre som totiž vedela kto to bol.

„Vstávaj Ria, je čas ísť," šepol a na čelo mi vtisol jeden zo svojich typických bozkov.

Moje naivné srdce si to opäť vysvetlilo po svojom a v bruchu sa mi rozleteli kŕdle motýľov, ktoré som sa tak únavne snažila odohnať.