Crazy In Love

55.kapitola

Pripravovať pohreb niekomu, kto bol pre vás v živote tak povediac všetkým, je ťažké.

Byť súčasťou objatí, smutných slov a pohľadov, ktoré spôsobujú zimomriavky, je ešte ťažšie.

A dívať sa na mŕtvolne bledú tvár osoby, ktorá vás ešte pred nedávnom držala za ruku, je bolestivé.

Spomenula som si ako mi Chris pred troma dňami povedal, čo sa stalo. Zrútila som sa, nedokázala som dýchať a jedinou útechou mi bolo jeho silné objatie.

Dookola opakoval, že všetko bude v poriadku, lenže ani on sám tomu neveril. Pretože už nič nebude tak, ako pred tým.

Nič.

Pohreb sa konal siedmeho júna. Ľudia, ktorí mi boli istým spôsobom blízky sa navliekli do čierneho oblečenia, vrúcne ma objímali a dookola utešovali. Lenže aj tak som mala pocit, že všetci okolo na mňa čudne zazerajú. Ich pohľady plné ľútosti a sklamania sa mi vyrývali do chrbta a zanechávali ma úplne odhalenú. Áno, presne tak som sa cítila. Ako nahá, sediac v prvom rade dlhých lavičiek, úplne sama, zatiaľ čo sa ostatní túlili niekde vzadu.

Ani jeden z mojich priateľov, či rodinných blízkych sa ku mne nesnažil priblížiť. Netušila som však prečo, veď bolo úplne jasné, že ich všetkých potrebujem. Všetkých. Aj Kate, ak by to bolo možné.

Potiahla som nosom a opäť si chrbtom ruky zotrela slané slzy. Nechcela som plakať. Nie však preto, že som túžila potom, aby ma ľudia považovali za silnú. Tou som už dávno nebola. Dôvodom bol skôr fakt, že ona by to tak nechcela.

Ďalší, pre mňa neznámy ľudia prešli k otvorenej truhle a niečo úpenlivo komentovali, až napokon ustúpili do úzadia a posadili sa do voľných lavičiek, ďaleko za mojím chrbtom. Čím viac ich pribúdalo, tým horšie som sa cítila. Akoby ich prítomnosť nebola správna, akoby na toto miesto vôbec nepatrili.

Akoby nepatrili k nej.

Spomenula som si na úprimné slová, ktoré kedysi úpenlivo opakovala: „Ľudia sú takí dievčatko moje, že ti budú závidieť aj vlastný pohreb." A asi mala pravdu.

Pohreby sú čudné, smutné a uplakané. Keď vám odchádza človek, s ktorým ste si boli nesmierne blízky, želáte si, aby tá chvíľa, ten moment, keď máte možnosť poslednýkrát vidieť jeho telo, trval večne. Lenže takto to v našom svete nefunguje. Ľudia odchádzajú a prichádzajú. A vy si časom začnete uvedomovať, že to nemôžte zastaviť, aj keď po tom túžite. Nemôžte to zmeniť.

Rovnako aj vo mne sa v tých rýchlo idúcich minútach zračilo zdesenie. Chcela som ujsť spolu s ňou, aj keď to znie morbídne. Chcela som ju pre seba. Sebecky, no úprimne povedané. Patrila totiž k osobám, ktoré ma veľa naučili. Bola pri mne aj v ťažkých časoch a odhliadnuc od jej veku, vždy ma chápala. Nemohla som ju len tak stratiť... a nikto ju nikdy nenahradí.

Ten fakt ma rozplakal ešte viac než pomyslenie na to, že sa jej mŕtve telo o malú chvíľu úplne stratí z tohto sveta. Zakopú ju pod hlbokú zem, zasypú kvetmi a navždy odíde.

A keď ma už úplne pohltilo zúfalstvo a cítila som, že čochvíľa ujdem, niekto sa ku mne posadil.

Nedvihla som hlavu, ani som sa nepozrela o koho ide, len som v nose zacítila vôňu, ktorú som rozhodne cítiť nemala.

Bola to totiž jeho vôňa.

V tom momente mi prestalo byť srdce, roztriasli sa mi ruky a z očí vyliali ďalšie slzy.

Nemôže to byť on. Nie teraz.

„Musíš byť silná, Ria," prehovoril a pohladil ma po rukách, ktoré som silno zvierala v lone. Neváhala som a ešte pred tým než svoju dlaň stihol odtiahnuť, som ho chytila za ruku a preplietla si s ním prsty. Rozhodne to nečakal, pretože na malý moment zatajil dych, rovnako ako ja a potom trhane vydýchol.