42.kapitola

6.4K 441 6
                                    

Nasledujúci týždeň ubehol rýchlejšie ako som čakala. Všetok svoj čas som totiž sústredila na dve najdôležitejšie veci -Tonyho a pani Nicolnsnovú.

Každý deň po škole, som trávila v nemocnici, kde sme všetci traja spoločne hrali karty a riešili hlúposti. Nesmierne ma upokojovalo vidieť ako sa všetko pomaly dávalo do poriadku.

Teda až na rodinu.

Tá sa už do poriadku rozhodne nedá. Aj keď sa mama s otcom tvárili, akoby bolo všetko medzi nimi dokonalé, ich správanie dokazovalo niečo iné. Ignorovali sa, prechádzali okolo seba bez slova a keď došlo k nejakému kontaktu, tvárili sa ako malé deti prichytené pri čine. Iritovalo ma to natoľko, že som sa namiesto večere vyparila z domu, samozrejme k Tonymu. Lenže som si vôbec neuvedomovala, že skáčem z blata, rovno do kaluže. Totiž večere s Tonyho rodičmi boli síce fajn, ale neustále som mala pocit, že im niečo na mne vadí. Nuž, v tomto svete nevyhovieš každému.

Cez víkend som osamela. Tony odišiel s rodinou k starým rodičom a mne nezostávalo nič iné, len to nejako prežiť. Bolo to totiž prvýkrát, čo sme jeden druhého nevideli dlhšie ako pár hodín.

A ja som emotívna troska.

„Grace!" zvolala som, keď som sa ocitla v kaviarni. „Och," zarazila som sa, všímajúc si všetkých tých ľudí, ktorí mi odrazu venovali pohľad.

Odkedy tu býva plno?! Opýtala som sa samej seba a rukou si trápne napravila vlasy.

„Nenechajte sa rušiť," mávla som rukou a pomaly sa presunula k pultu. Vtedy som si to všimla! Dlhé blond vlasy pohupávajúce z boku na bok, biela blúzka zastoknutá do krátkej čiernej sukne a opätky na ktorých by som sa JA určite zabila.

„Kate?" prehovorila som a osoba, ktorá mi dovtedy stála otočená chrbtom sa ladne zvrtla.

„Ria," hlesla a kútiky pier sa jej vykrútili do úsmevu. „Nečakala som, že prídeš."

V hlave sa mi odohrávala vojna a jediná otázka, ktorá dávala v tej chvíli zmysel znela- čo to má sakra znamenať?

„Čo robíš za tým pultom?" kývla som hlavou, krčiac obočie.

Kate si rukou prešla po tvári, napravila si vlasy a spojila pery, len preto, aby si rozniesla červený rúž tam, kde jej už chýbal. Nakoniec sa však zase usmiala a pokrútila hlavou. „Nebuď drzá,krpec."

„Pýtam sa.. čo tu robíš?" zopakovala som a jedinej reakcie,ktorej sa mi dostalo, bol smiech.

„Myslela som si, že si múdrejšia, ale ako vidím, všetko je to len pretvárka," mykla plecom a konečne odstúpila, len preto, aby prešla okolo mňa s táckou v ruke, na ktorej mala položené dve kávy.

„Č- čo to má znamenať?" zajachtala som a rýchlo ju chytila za lakeť. „Na čo sa to hráš?"

„Ou," zasmiala sa. „To bolí krpec a radšej ma pusť, lebo ťa dám vyhodiť."

„Nemôžeš ma dať vyhodiť."

„Chceš to vidieť?" spýtala sa a venovala mi vražedný pohľad. „A pusť ma. Mám prácu."

„Ty- ty tu pracuješ?" koktala som a ona sa hravo rozosmiala. Nakoniec som ju pustila a ona urobila pár krokov k stolu, kde sa na ňu usmievalo pár neplnoletých chalanov.

Crazy In Love Where stories live. Discover now