Crazy In Love

46.kapitola

Keď som sa na druhý deň ráno zobudila, priala som si len jedno. Nech to všetko bolo len sen.

Lenže tak to v reálnom svete neexistuje a Tony naozaj ležal vedľa mňa, rukami objímal plyšového macka a oči mal silno privreté. V inej situácií by som sa prichytila pritom ako premýšľam, aký je krásny, ale v tej chvíli moje myšlienky mučili úplne iné obavy.

Niečo bolo rozhodne zle a necítila som to len ja, ale aj počasie, ktoré sa z príjemného zmenilo na úplne katastrofálne. Za oknom fúkal nepriaznivý vietor, silno pršalo a kvapky dažďa spôsobovali nechutný rámus. Nakoniec som to nevydržala.

V hlave sa mi premietali útržky včerajšej hádky, Tonyho slová a kopa otázok na ktoré možno ani neexistovala odpoveď. Vstala som, navliekla na seba župan a poslednýkrát pozrela jeho smerom. Pokojne oddychoval, hruď sa mu nadvihovala v pravidelných intervaloch a na perách mal malý, celkom nebadateľný úsmev. Neodolala som, usmiala som sa a pohladila ho po líci.

„Ria?" zachrapčal a ja som pohotovo odtiahla svoju dlaň. Neotvoril však oči, ani sa nepohol a tak som uznala, že sa mu len niečo prisnilo.

„Čo sa to s nami deje Tony?" šepla som a z očí mi celkom nečakane padli prvé slzy.

Hlúpa emotívna Ria!

Nechcela som sa viac hádať. Nechcela som medzi nami spôsobovať ďalšie sváry. A tobôž som ho nechcela stratiť. Bol pre mňa všetkým... Ale moje detinské správanie všetko pokazilo. Keby som sa správala aspoň trochu viac dospelo, bolo by to lepšie... Možno mala Kate celý čas pravdu, možno som naozaj krpec, ktorý všetko stratí pre banálne chyby.

Hlúpa, hlúpa Ria!

Uvarila som si šálku zeleného čaju, vyskočila na kuchynskú linku a chrbtom sa oprela o drevenú skrinku. Nemohla som tomu zabrániť a z očí sa mi spustil ďalší nepríjemný príval sĺz. Už som vlastne ani netušila kvôli čomu plačem, ale bolo to jednoduchšie. Bola som emotívna troska, ktorá sa rútila do zatratenia.

„Ria?" ozvalo sa od dverí a ja som prekvapene zdvihla hlavu. Tony postával len pár metrov odo mňa, ruky mal prekrížené na nahej hrudi a v tvári celkom nečitateľný výraz.

„Mne je to tak ľúto," vzlykla som a rukou si rýchlo zakryla ústa. „Strašne ľúto."

„Hej," vydýchol chlácholivo a urobil pár krokov dopredu. Keď sa ocitol priamo predo mnou, chytil ma za pás, potiahol na zem k sebe a silno objal. Chvíľu som netušila čo robiť a tak som len nečinne postávala nechávajúc slzy dopadať na jeho nahú pokožku.

„Nič sa nedeje Ria," šepol a rukou ma pohladil po vlasoch. „Všetko je v poriadku. V poriadku."

Tie slová stačili na to, aby som mu ruky obmotala okolo ramien a naďalej pokračovala v trápnom plači. „Prečo si mi to nepovedal?"

„Chcel som," vyslovil a pobozkal ma na vrch hlavy. „Chcel som. Vážne som chcel."

„Mohli sme sa o tom..." zastonala som. „Porozprávať."

„Ja viem," kývol hlavou a opäť ma pohladil, tentokrát po chrbte. „Bol som na seba hrozne nahnevaný pre všetko čo som ti povedal a strašne to ľutujem."