Vošla som do jej izby. Dlhú chvíľu som stála vo dverách a čakala, kým sa atmosféra a to napätie medzi nami zlepší. Asi po dvadsiatich minútach státia vo dverách som uvoľnila svoju kamennú tvár, čo sa tvárila, že nič necíti a nemá city. Nechala som ju premeniť sa na sklenenú. Na takú, ktorá nie je vážna. Je len sklenená – vidíš cez ňu, ale nič nevidíš.
„Prepáč," rozplakala sa. Kľačala na zemi a zohýbala sa tvárou ku kolenám.
„Čo sa stalo?" sadla som si do tureckého sedu k nej a snažila sa vcítiť do jej kože. Nech som sa ale snažila akokoľvek veľmi, stále som cítila, že som na tom horšie než ona. Že ja som to mala celý život najťažšie a musela všetku tú ťarchu niesť len ja. Že ja som bola tá obeť za všetkých. Práve vtedy som si uvedomila, že som celý život doposiaľ obetovala pre Hazel. Ale ona to nepotrebovala. Nepotrebovala predsa „tučnú bifľošku". Nepotrebovala ma.
YOU ARE READING
Australia
Short StoryMeno depresívneho dievčaťa s hlavou plnou myšlienok a divných úvah. Australiu ako trojročnú opustil otec a Australia ostala sama s mamou a mladšou sestrou Hazel, ktorá sa práve narodila. Čo bolo vlastne aj dôvodom, že jej otec odišiel. Nechcel už ď...
