Australia

95.

Nikdy som sa nebála tmy, ba dokonca mi často bola tma sympatickejšia a bližšia ako ľudia. Prečo? Pretože v tme sme si všetci rovní. Tma obmedzuje každého rovnako. Každý je na pohľad sám. No pre mňa to znamenalo zelenú. Často som sa cítila zle a vzdávala sa. Vzdala som sa toľkokrát, že už to nedokážem spočítať ani na štyroch rukách. 

V tme sa dobre plače. Ak človek nevydáva zvuky, samozrejme. Vždy som sa bála, že by ma Hazel prichytila pri tom, ako plačem. Bála som sa natoľko, že o to viac bolo ťažšie tie bolestné stony a tlak na hrudníku kontrolovať. Nikdy som ju nechcela sklamať. A preto som sa v tme dusila vzlykmi, hoci som vedela, že týmto činom padám v jej očiach ešte viac. 

Ach, krásna Hazel, v tme už tvoje oči neuvidím. Takéto myšlienky bolia najviac, no zároveň všetko uľahčujú a spôsobujú úľavu.  Tma je taká krásna a desivá zároveň. Neuvidím Hazelin úsmev, ani jej nádherné vlasy. Neuvidím, ako sa svet vyvíja, ako na našej záhrade na jar kvitnú broskyne a ako náš sused necháva neposlané listy v schránke dovtedy, kým nezačnú vypadávať. Neuvidím Lucasa ani Aarona. Neuvidím v lete slnko zapadať za pomyselné hory v diaľke. 

V tme vlastne už neuvidím vôbec nič.

_____________________________________

Keď nad tým tak rozmýšľam, Australia ako príbeh nemala vskutku pointu. Nikdy som nepísala so zámerom niekoho niečím poučiť, oboznámiť ho s mojou pointou. Nikdy som nemala nejaké myšlienky, ktoré stáli za nejaké to zdieľanie s niekym iným. Avšak ku koncu ma písanie tohto príbehu celkom bolí. Je mi Australie celkom ľúto. Alan, Adam a všetky ostatné postavy, ktorých mená si nepamätám (áno, som autorka tohto príbehu, nikto netvrdí, že "spisovatelia" netrpia sklerózou) spočiatku zohrávali dôležitú úlohu v Australiných problémoch, no časom akoby zabudla na svoje reálne problémy a ako to už u ľudí býva, keď sa nad sebou príliš zamyslia, vidia len to negatívne a nebudeme si klamať - začnú sa ľutovať. Sebaľútosť vedie k samodeštrukcii. 

Vaša fleewex